Článok pokračuje pod video reklamou
O baletke banskobystrickej Štátnej opery, štvornásobnej majsterke Slovenska v tanečnej disciplíne dance show Tatiane Jánošovej, sme v našom týždenníku písali koncom minulého roka. Bolo to krátko po jej návrate z Majstrovstiev sveta v dance show v Riese v Nemecku, kde v silnej konkurencii tanečníkov z celého sveta skončila deviata. Prednedávnom sa Táňa a jej kolegovia Andrej Andrejkovič a Marek Štellár zúčastnili významného medzinárodného tanečného podujatia New Prague Dance festival 2004 v Prahe. Z tohto výnimočného a ojedinelého festivalu tanca si Táňa opäť priniesla ocenenie – a nie jedno.
Skôr ako sa rozhovoríme o vašom úspešnom účinkovaní na pražskom tanečnom festivale, povedzte, ako ste sa na tento festival dostali?
Natrafili sme naň na internete, v podstate náhodou. Prihlásili sme sa a vybrali nás. A tak sme sa začali pripravovať.
Hovoríte v množnom čísle. Teda vy a...
Ja a moji kolegovia z baletu Štátnej opery Andrej Andrejkovič a Marek Štellár. Pôvodne sme štyria, ale kamarátka mala zlomenú nohu a nie je ešte v poriadku, takže sme sa do Prahy pripravovali ako trio. Čo sa však prípravy týka, na tej sa podieľali viacerí. Pomáhalo nám veľa ľudí, medzi nimi aj Peter Haas, ktorý urobil návrh bulletinu, no a ďalší.
Je o vás známe, že sama robíte choreografiu, vyberáte hudbu, navrhujete kostýmy... Čo ste si „vymysleli“ pre Prahu?
Rozhodla som sa urobiť celkom nové tanečné dielo. Vymyslela som ho za jednu noc. Mala som šťastie, kopla ma múza. Za týždeň sme to postavili, potom sme sa venovali už len dočisťovaniu, výtvarnej stránke a precíteniu tanca.
Svoj nový tanec ste nazvali Puto. O čom je?
O nenaplnení individuálneho šťastia. O tom, že ak niekto chce niečo iba pre seba, naruší harmóniu života a ubližuje sebe aj iným ľuďom. O pochopení. O tom, že ak sa vyberieme nesprávnou cestou, mali by sme sa vrátiť... Nie je to príbeh v pravom zmysle slova. Nezvyknem robiť príbehy, ale myšlienka tam je.
Ako vás prijali v Prahe?
Úžasne! Bola tam vynikajúca atmosféra, všetci boli veľmi príjemní, ústretoví, pružní... Vždy sa hľadali spôsoby ako sa čo dá, nie ako sa čo nedá. Hneď ako sme prišli, mali sme priestorovú skúšku a do večera sme nacvičovali, pripravovali svetlá. Večer nás odviezli do hotela v Čelakoviciach, kde s nami bývali tanečníci z Kostariky a Indie. Boli sme zaujímavé zoskupenie, Kostaričania so svojou salsou, trochu uzavreté Indky, no a naša „veselá trojka“. Skamarátili sme sa, chodili sme spolu na kávu a salsu sme tancovali aj v autobuse cestou z Čelakovíc do centra Prahy.
Nový pražský tanečný festival sa koná každoročne od roku 1998 a doteraz sa ho zúčastnilo 280 skupín, 3500 tanečníkov so 750 choreografiami z celého sveta. Ktoré krajiny súťažili v tomto roku?
Na festivale boli tanečníci z USA, Kostariky, Mexika, Talianska, Ruska, Indie, Českej republiky, no a zo Slovenska my. Spolu asi dvesto tanečníkov.
Mali by sme ešte dodať, že festival sa konal od 25. apríla do 1. mája v Divadle na Vinohradoch a v Divadle Mestskej knihovne mesta Prahy. Celé dni ste „len“ tancovali?
To nie! Ale musím povedať, že každý deň, každú hodinu, každú minútu nám vypĺňal program, ktorý pre nás organizátori pripravili. A program to bol skvelý! Boli sme na Karlštejne, plavili sme sa loďou po Vltave, chvíle relaxu sme trávili na Karlovom moste, prechádzkami po Prahe. Samozrejme, tanec a príprava na súťaž v programe dominovali.
Poďme teda k samotnej súťaži. Mali ste trému?
Trému sme mali pri prvom vystúpení, dokopy sme na festivale vystupovali trikrát, ale na samotnej súťaži už nie. Cítili sme napätie, to áno. A na galaprograme nám kričali „bravo“ ešte skôr ako sa zdvihla opona. Pri tanci sme zo seba vydali úplne všetko! Nechcem sa nejako chváliť, ale brali nás tam ako „celebrity“. Chodili za nami, pýtali si autogramy. Iste nielen preto, že ako som už povedala, sme boli taká veselá trojica. Uznali naše umenie. Chlapci, Andrej a Marek, boli úžasní, dokonale sa s predstavením stotožnili.
Viem, že to spolu nesúvisí, ale boli ste traja, mali ste tri vystúpenia a... dostali ste tri ocenenia. O tých sme ešte nehovorili.
Na tomto festivale sa okrem hlavnej ceny Grand Prix pre najlepšiu školu alebo skupinu za kompletnú interpretáciu – tá tentoraz putovala do Ruska a ceny Grishko International Award, ktorá je sponzorovaná tisíc EUR, udeľujú aj ďalšie ocenenia. Ja som preberala tri ocenenia, za talent festivalu, za moderný balet a za originalitu predstavenia. Najúžasnejší pocit som mala pri preberaní ceny za moderný tanec, pretože mi ju odovzdávala baletná majsterka, profesorka Ivanka Kubicová, u ktorej som sa učila, ktorej knihy som študovala.
Záver festivalu, ktorý je jediným a originálnym stretnutím tohto druhu v Európe sa konal v deň vstupu Česka a Slovenska do Európskej únie. Ako ste prežívali túto udalosť?
Ohňostroj na Petříne... atmosféra v Prahe bola skutočne jedinečná.
Čo plánujete do budúcnosti? O čom snívate?
Plány mám, ale nechcem veľmi o nich hovoriť. A sny? Každý máme nejaké sny. Musíme snívať, lebo bez snov nie je inšpirácia. Ja ak mám sen, snažím sa naplniť ho. Vlani som si splnila sen o banskobystrickom balete, založila som Harmóniu a uviedli sme večerné predstavenie Svet je plný vtákov, ktoré zablúdili v prázdnom nebi. Niekedy je cesta k naplneniu sna ťažká. Vždy sa však snažím neísť cestou nečestnou. Niekedy to trvá dlhšie, ale ja som sa naučila trpezlivosti. Hovorím si, časom to príde. V živote nič netreba robiť narýchlo a nasilu. Viem to. Párkrát som tak urobila a narušili sa tým vzťahy. Takže... všetko pekne v pokoji.
