Banská Bystrica - Ľudia trpiaci hráčskou závislosťou môžu stratiť zamestnanie, veľmi sa zadĺžiť, klamať, alebo porušovať zákony, aby získali peniaze na hru, alebo unikli plateniu dlžôb. Hlavným rysom chorobného hráčstva je teda trvalo sa opakujúce hranie, ktoré pokračuje a často aj narastá i napriek nepriaznivým sociálnym dôsledkom, ako sú strata majetku, narušené rodinné vzťahy či rozpad osobného života.
Patologické hráčstvo možno charakterizovať podľa medzinárodnej klasifikácie chorôb ako „psychickú poruchu, ktorá spočíva v častých, opakovaných epizódach hrania, ktoré dominujú v živote subjektu na úkor sociálnych, materiálnych, rodinných a pracovných hodnôt i záväzkov“.
Za najefektívnejšiu liečbu patologického hráčstva na Slovensku je považovaná ústavná liečba na psychiatrickom oddelení Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici. Počas jej existencie sa tam už vystriedalo vyše 500 pacientov, z ktorých bolo aj päť žien. Úspešnosť liečby je asi 60-percentná. Ako povedal primár oddelenia L. Nábělek, pacientov tvoria prevažne mladí, stredoškolsky vzdelaní ľudia po skončení školy, prípadne vojenčiny s vekovým priemerom približne 20 rokov. Rovnako však robotníci, ktorí väčšinou chceli hraním pomôcť finančne rodine, ale liečili sa tam napríklad aj špičkoví športovci. Pacienti sa musia podrobiť prísnemu režimu s celodenným programom od šiestej do dvadsiatej hodiny.
Dokázal za noc prehrať 63 tisíc korún
„Prvýkrát sa mi vyhrať nepodarilo, teda zo začiatku som tam chodil že vyhrám peniaze naspäť, odreagujem sa. Postupne začali problémy v rodine, pristúpil som teda na ambulantnú liečbu, nehral som a doma bol pokoj,“ tvrdí patologický hráč M. Morávek. Absolvuje opakovanú ústavnú liečbu na tomto psychiatrickom oddelení v Banskej Bystrici. „Po troch mesiacoch som však začal znova. Robil som 16 až 18 hodín v dvoch, neskôr v troch prácach, aby som zohnal peniaze na hranie. Po hádke s rodičmi som sa zbalil a odišiel od nich. Jeden rok som nemal s nimi žiadny kontakt. Býval som u priateľky, ktorá neskôr otehotnela,“ dodáva. „Skutočný kolotoč sa začal založením rodičovského auta. Peniaze som prehral, tiež som dokázal prehrať 63 tisíc korún za noc, no ešte tri mesiace som vydržal. Mesiac po narodení dcéry som od nich potichu odišiel s jednou malou taškou s vecami na ulicu. Už som nechcel vidieť cestu, ako to ide späť, povedal som si že nejako už dokonám. Po 15 dňoch strávených na ulici som sa rozhodol spáchať samovraždu a položiť sa na koľajnice. Skončil som s amputovanými dolnými končatinami od kolien a ľavou rukou od predlaktia,“ spomína M. Morávek. „Nasledujúce tri mesiace som strávil na psychiatrii, neskôr v Kováčovej, kde som sa naučil chodiť s protézami.“
Ako dnes hovorí, nepoddal sa. Chuť žiť má dnes väčšiu ako pred desiatimi rokmi. Nezľavuje z nárokov na seba a na život sa pozerá optimisticky.
Nie každý, kto pije, stáva sa alkoholikom. Podobne, nie každý, kto hrá hazardné hry, musí byť patologickým hráčom. Primár L. Nábělek: „Prvotným motívom návštevy herne býva zvedavosť alebo snaha o bezprácny zisk. Až opakovanými kontaktmi s automatmi, ruletami, či inými formami hazardu vystupuje do popredia tendencia hrať pre hru samotnú a pre pocity, ktoré vyvoláva.“
Milan Hatalčík
Foto - autor
