Brezno, Michalová - Varí, pečie, odpratáva sneh, rúbe drevo, chová sliepky ,vysáva byt, zametá dvor. Neprejde deň, aby by sa uňho niekto nezastavil. Má brata, sestry a pár kamarátov. Ak nerátame, že 1800 korún mesačne, čo mu ostáva z invalidného dôchodku na to, aby nebol hladný, nahý, neumytý a neopraný je smiešny peniaz, v podstate mu nechýba nič. Iba nohy. Milan Boháčik z Michalovej, rušňovodič s takmer tridsaťročnou praxou prišiel o pol tela pod motorovým vlakom. Ako sa to stalo, a koľko času potrebuje zdravý silný chlap, aby sa psychicky nepoložil, prinášame v nasledujúcom rozhovore.
Išlo o nešťastie aké sa na železniciach sporadicky stáva, alebo to bol vo vašom prípade zhluk okolností pri bežnom pracovnom výkone?
- Naskakoval som na idúci spoj … Mal som po šichte. Niesol som na pleci ťažký nákup. Predtým som sa zastavil v bufete pri stanici. Dal som si pol deci a pivo.
Pamätám sa, že na mňa kričala kolegyňa, čo predávala na breznianskej stanici lístky: „Milan nenaskakuj…“ Aj to viem, že som sa ešte spod koľají vyhrabal sám. Keby som nebol mal na pleci tašku s desiatimi kilami mäsa a kopou súčiastok do kosačky , určite sa mi to neprihodí. V nemocnici mi namerali 0, 85 promile.
Zrejme ste boli hospitalizovaný dlhší čas. Neprepadalo vás zúfalstvo?
- V Brezne som ležal zhruba dva mesiace. Zistenie, že sa už nepostavím na vlastné ma dosť odrovnalo. Čo vám mám hovoriť… Lekári a sestričky dávali pozor, aby pri mne nenechali nič ostré. Keď mi narástli nechty, musel som požiadať moju sestru, aby mi doniesla nožnice. S obavami sa ma opýtala, či sa nechcem "zaklať". Našťastie, rany aj zvyšky kostí sa mi perfektne hojili. V takýchto prípadoch dávajú lekári do rán drenáž . Mne nič nezhnisalo. Potom som bol osemnásť týždňov v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej. Tam videl človek viac seberovných, ak mi rozumiete…Domov som sa vrátil na vozíku.
K rodičom, presnejšie - vtedy už žila iba vaša mama. Muselo to byť pri jej a vašom zdravotnom stave nesmierne problematické...
- Bolo. Nemá zmysel tvrdiť opak. Celé dni som ležal v posteli. Odmietal som jesť. Neskôr som sa zaryl do kníh. Všetko sa vo mne dávalo dokopy len veľmi pomaly. Ale raz príde chvíľa, že sa začnete správať tak, ako si to každý deň a každá hodina vyžadujú. Prosto, prijmete sa taký, aký ste. Naučil som sa variť. Keď si mama zlomili ruku a krátko nato aj bedrový kĺb, viedol som kuchyňu ja. Po jej smrti, už sú tomu viac ako dva roky, žijem v celom dome sám.
O nohy ste prišli tridsaťosem ročný. Boli ste údajne fešný chlap a dobrá "partia". Chovali ste statok, mali ste popri tom atraktívne remeslo. Dnes ste za päťdesiatkou . Prečo ste sa nikdy neoženili.?
- Mal som pekné dievča v Brne, kde som si odslúžil vojenčinu… Ostatné sa nehovorí ani pred farárom !
Alžbeta Kyselová
Foto: archív respondenta
