Zvolen - Dlhé roky hrával futbalista Ondrej Debnár v najvyššej slovenskej súťaži, aby si po tridsiatke doprial prvý zahraničný angažmán. Tesne predtým, ako sa však pred rokom upísal momentálne poslednému klubu najvyššej tureckej súťaže Elazigsporu, intenzívne koketoval s príchodom do banskobystrickej Dukly, kde kedysi vojenčil.
Novým pôsobiskom Ondreja Debnára sa napokon stalo mestečko veľké ako Zvolen, ktoré leží v kurdskej oblasti pri hraniciach s Irakom, takže päťnásobný slovenský reprezentant, mimochodom bratranec zvolenského hokejistu Dušana Pohorelca, má o zážitky postarané. Napriek tomu neľutuje, že sa prvýkrát vo svojej kariére ocitol v koži legionára.
V Turecku sa zišla pomerne bohatá enkláva slovenských hráčov, len v Elazigspore je okrem vás brankár Miroslav König a Juraj Czinege. Ako sa vám darí?
- Najťažšie bolo chytiť sa. Sám som na začiatku osem zápasov nehral, keď nerátam jeden polčas s Adanasporom. Až potom, ako prišiel už štvrtý tréner počas jesennej časti súťaže, som sa začal dostávať pravidelne na ihrisko. Odohral som posledných deväť zápasov na poste stredného, defenzívneho záložníka aj stopéra. Som univerzálny typ, takže mi to nerobí žiadne problémy. Aj König s Czinegem dostávajú šancu, takže je to v poriadku.
Dobre sme rozumeli, že v priebehu polroka sa na lavičke vášho mužstva vystriedali až štyria tréneri? To je v Turecku bežné?
- Tam je to úplne normálne. Keď sa mužstvu nedarí, zo dňa na deň sa rozhodne a tréner "letí". Často sa mení aj vedenie klubu, takže aj hráči žijú tak trocha v neistote. Ja mám napríklad zmluvu na tri roky, ale či ju dodržím, je veľmi otázne. Momentálne sme na poslednom mieste tabuľky a pokiaľ vypadneme do nižšej súťaže, cudzincov určite nikto nebude platiť. Na druhej strane, záchrana je reálna, lebo bodové rozdiely sú minimálne. V závere prvej časti súťaže sme sa chytili, čo mužstvo potvrdilo remízou s Galatasarayom Istanbul.
Ako ste si zvykli na mentalitu tureckých futbalistov?
- Zo začiatku to bola hrôza. Turci sú strašne nedisciplinovaní, v prípravných zápasoch sa bežne stávalo, že sa chceli na ihrisku biť. Do nášho mužstva prišlo veľa hráčov z nižších súťaží, ktorí nemali ani "páru" o nejakej taktike. Tréner im musel dlho vysvetľovať, kde sa postaviť pri štandardných situáciách. Teraz už sa to chvalabohu zlepšilo, najmä v defenzíve. Zo začiatku som mal problémy s komunikáciou, lebo v kabíne sa hovorí len turecky. Ale už som sa voľačo naučil, pomaly si zvykám aj na stravu.
Neľutujete teda, že ste sa vydali za legionárskym chlebíkom do tejto krajiny?
- Určite nie, je to pre mňa veľmi cenná skúsenosť. Pochopil som, ako to majú legionári vo svete ťažké, ako tvrdo musia bojovať o svoje miesto. Na podmienky sa nemôžem sťažovať, určite sú lepšie, ako na Slovensku. K dispozícii mám byt aj auto, už za mnou bola aj manželka so synčekom. Veľmi si ma však neužili, lebo vždy od stredy až do majstrovského zápasu trávime čas na spoločnom kempe, ktorý by sa dal prirovnať k ruskej baze.
Elazigspor leží až pri hraniciach s Irakom. Neprenášajú sa vojnové nepokoje aj do tejto oblasti?
- Našťastie to nebolo nijako cítiť. Keď sužovali Irak bombové útoky, boli väčšie kontroly na letiskách, či parkoviskách pred hotelmi. Keď sme však hrali v Diyarbakirspore, kde sa skrývajú teroristi, na streche štadióna boli ostreľovači so samopalmi. Človeku sa dosť ťažko hrá, keď naňho mieria zbraňou, Turci si už na to ale zvykli.
A čo fanúšikovia, tiež sú takí divokí, ako futbalisti?
- Mesto leží v kurdskej oblasti, tam majú ľudia celkom iné myslenie, iné náboženstvo. Futbal však zbožňujú. Štadión v Elazigspore má kapacitu 25 tisíc fanúšikov, na posledný zápas jesene s Galatasarayom bol úplne plný. Na nepriazeň publika si sťažovať nemôžeme, i keď tá sa odvíja od výsledkov. Keď sa darí, vynášajú vás do nebies, keď nie, je zle. Už sa nám dokonca stalo, že po nás hádzali kamene. Ale v zásade si futbalistov dokážu uctiť, ľudia ma spoznávajú aj na ulici. Vždy po mne priateľsky pokrikujú, je to v pohode.
Čo ďalej, plánujete ostať v Turecku?
- Radšej by som pôsobil v krajine, odkiaľ to mám bližšie domov. Už cesta do Elazigsporu je dosť komplikovaná, lebo treba letieť cez Istanbul. Uvidíme, ako dopadne táto sezóna, od nej sa bude všetko odvíjať.
Určite máte ambície aj v reprezentácii, myslíte, že do nej môže viesť aj cesta z Turecka?
- Som o tom presvedčený. Pozrite sa, ako sa darí Kratochvílovi, ktorý je v Denizlispore, môj spoluhráč Miro König skončil ôsmy v ankete o futbalistu roka. Všetko záleží na trénerovi Galisovi, podstatné je hrávať pravidelne vo svojich kluboch.
Kedy sa začína jarná časť tureckej ligy?
- Už koncom januára, predtým absolvuje mužstvo spoločné sústredenie v Antalyi. Je to skoro, lebo aj v Turecku je dosť zima a teploty sa v takomto období pohybujú okolo nuly. Zimná príprava je oveľa kratšia, ako na Slovensku, viac sa hrá s loptou.
Vianočné aj novoročné sviatky ste strávili na striedačku u rodičov v Očovej a u svokrovcov vo Zvolene, určite to bol príjemný oddych...
- Vždy sa domov rád vraciam, aj si s kamarátmi zahrám futbal v telocvični. Keď cestujete celý rok, je to ten najlepší relax. Silvester v zahraničí som ešte nestrávil, vždy ma to ťahá domov za rodinou.
Na ihrisku zarezali barana!
Keď sa nedarí, vymýšľajú tureckí futbalisti rôzne rituály. Tie často nepoznajú hranice! "Pred zápasom s Istanbulsporom zarezali v bránke barana, každý hráč sa musel pomazať jeho krvou. Niekto si ju dal na tvár, iný na ruky. Ja som si s ňou "ozdobil" kopačky a predstavte si, v tom zápase som strelil gól! Bola to zatiaľ moja jediná presná trefa v tureckej súťaží," pridal perličku z pôsobenia na divokom Balkáne Ondrej Debnár.
Vizitka Ondreja Debnára
Narodený: 18.6. 1973 vo Zvolene
Váha: 78 kg
Výška: 178 cm
Ženatý, manželka Tatiana, syn Jakub (1,5 roka)
Kluby: Očová (mládežnícke kategórie), ZŤS Detva, Dukla Banská Bystrica (vojenčina), Petržalka (10 sezón), Ružomberok (jar 2002/2003), Elazigspor - Turecko (sezóna 2003/04)
Reprezentácia: 5 zápasov (proti Iránu, Rakúsku, Grécku, Turecku a Anglicku)
Najväčší zážitok: 11. jún - kvalifikácia na EURO 2004 na pôde Anglicka v Middlesbrough, kde Slováci prehrali po výbornom výkone 1:2.
Richard Budín
Foto – Peter Pospíšil