Narodil sa niekoľkokrát v živote. Ten prvý raz to bolo pred osemdesiatimi rokmi, presne 10. novembra 1923. Pod masívom Krížnej, v horskej osade Rybô bol šiestym dieťaťom otca Tobiáša a matky Anny. Skôr ako začal vnímať dve sestry, troch bratov a rodičov, prišla z hôr ničivá pohroma. Obrovská lavína zasypala a zničila štyri z desiatich domov v Rybô a ani nie trojmesačného Benjamína Strmeňa pripravila o všetkých päť súrodencov. Najmladšia Anička mala len niečo vyše dvoch rokov, najstarší Ján bol o dvadsať rokov starší.
Bol to osud...
Katastrofu prežili len rodičia a najmladšie dieťa. Z 22 ľudí, ktorí sa 6. februára 1924 v lavíne ocitli, nezahynuli len štyria a dnes z nich žije iba on. Pod snehom vtedy strávil štyri hodiny, na to aby si niečo pamätal, bol však primalý. O tom, čo sa v osudný deň vlastne stalo, vie len z rozprávania rodičov a starších obyvateľov Rybô.
Koncom januára a začiatkom februára vo Veľkej Fatre výdatne snežilo. "Keď sa starší brat vracal z roboty z elektrárne smerom od Valentovej, museli mu na ceste odhadzovať sneh. Bolo ho vyše dva metre," hovorí B. Strmeň. "Hore boli päťmetrové snehové previsy a pod nimi vykosené lúky, žiadna kosodrevina. Vtedy sa všetko kosilo. Prvá lavína zišla dva týždne predtým, ale zastala povyše dediny. Ľudia čosi šípili a chodili spávať do susednej Valentovej. Spali tam jednu noc, druhú i tretiu noc a keby boli ešte tú štvrtú šli... Ale povedali si, že už nejdú, že lavína už nezíde. A akurát na ten štvrtý deň tá lavína zišla. Bol to osud."
Zázračná kolíska
Podľa matkinho rozprávania rekonštruuje B. Strmeň aj priebeh tragédie, ktorá si vyžiadala osemnásť ľudských životov. "Všetko sa zbehlo rýchlo. Nastal veľký rachot, matku a otca obrovský tlak vyhodil z postele a lavína ich vliekla dole dolinou asi sto metrov. Matka sa ocitla po pás v snehu, ale nemyslela na seba. Otcovi povedala, aby sa zachránil aspoň on. Ale otec ju rukami vyhrabal, zobral na chrbát a odniesol do spodných domov, ktoré lavína nezasiahla. Mama vraj len božekala, kde som ja, kde sú deti..."
Žiaľ, zo šiestich detí zostalo Strmeňovcom len to najmladšie. Malý Benjamín mal v nešťastí naozaj obrovské šťastie. Počas katastrofy už spokojne spal v kolíske. A nebola to hocijaká kolíska. Prvé mesiace života v ňom prežil nielen otec, ale i starý otec, ktorý sa ešte v roku 1854 narodil. Dnes má teda "zázračná" kolíska z červeného smreka 150 rokov a B. Strmeň si ju doma v Hornom Jelenci opatruje ako oko v hlave.
Mraučal ako mača
"Keď už rodičia strácali poslednú štipku nádeje, zachytil ktosi slabučký hlások. Vraj som mrnkal, ako keď mača mraučí. Vyhrabali ma teda živého asi o pol druhej v noci. Zachránil ma šindeľ, ktorý sa na kolísku zacapil tak, že ma pred snehom zakryl, a tak mi zostalo dosť vzduchu na dýchanie." Malý Benjamín sa narodil druhý raz...
Záchranárske práce začali hneď v noci, prišlo aj vojsko z Banskej Bystrice i Zvolena. Okrem rodičov a desaťročného suseda Jožka Babjaka sa však podarilo zachrániť už len trojmesačného Benjamína. "Teraz by iste prebrali aj najstaršieho brata, ktorý mal vtedy 22 rokov, ale našli ho až neskoro ráno. Báli sa, že príde ďalšia lavína, ale nemala aká, lebo všetko už bolo dole. Ale to bol osud. Niekoľko dní predtým chodil brat na nočnú do elektrárne, ale práve v ten deň nešiel. Keby bol ešte o jeden deň predĺžil tú nočnú, odišiel by o deviatej do elektrárne, a tak by sa vyhol lavíne."
Lavína sa roztopila
až o dva roky...
Lavína bola dlhá asi dva a pol kilometra, mala okolo 2,4 milióna kubíkov a výška snehu presahovala tridsať metrov. Okrem ľudí v nej zahynulo aj päť kráv a 35 oviec. Obrovskú masu snehu sa slnku ani ľuďom dlho nepodarilo odstrániť. Dlho teda na lúky a políčka pod Krížnou chodili snehovým tunelom. Zvyšky lavíny sa roztopili až v lete roku 1925.
Rodičia potom aj s najmenším synom nejaký čas bývali v susednej Valentovej a v roku 1927 sa presťahovali do Horného Jelenca. Benjamínovi neskôr pribudli dvaja bratia a sestra. Sám celý svoj život spojil s lesmi. Pred vojnou ťažil drevo, ešte sa rezalo ručnou pílou - bruchačkou. Možno aj tam niekde sa začala rodiť železná kondícia, ktorú muž "spod lavíny" až dodnes hojne využíva pri športovaní.
Bojoval v povstaní
Narukoval v štyridsiatom treťom, o rok sa už ocitol v povstaleckej armáde, neskôr medzi partizánmi. Z množstva príhod spomeňme aspoň tú, keď ho raz ráno prekvapil Nemec a z päťdesiatmetrovej vzdialenosti naňho mieril ľahkým guľometom. Vtedy sa Benjamín Strmeň narodil tretíkrát. Hrozilo mu aspoň také nebezpečenstvo ako pred rokmi, keď ho v kolíske zavalil sneh. "Nemohol som nič robiť. Už som sa lúčil so životom. A verte, ten Nemec po mne nestrelil. Určite by ma skosil, ale videl, že som mladý a on mal asi päťdesiat rokov, tak sa na mňa len pozrel, otočil sa a odišiel. A ja som spravil to isté..."
Po vojne sa vrátil do lesa. Najviac času v ňom strávil v okolí svojho rodiska, na Motyčkách a Starých Horách. V lesoch má odrobených presne 43 rokov a šesť dní. Do hory však chodil aj po odchode do dôchodku. Ešte v tomto roku pomáhal pri ochrane tisa. Železná kondícia ho predurčovala na vytrvalostné druhy športu. Pretekať však začal až v štyridsiatke, ale aj tak už vyhral vyše tristo pretekov v lyžiarskej stope i na ceste. Na suchu a na snehu beháva po celom Slovensku i v Čechách a vo svojej vekovej kategórii bol málokedy horší ako tretí. Osobitnú kapitolu tvorí Biela stopa SNP, na ktorej nevynechal jediný ročník a chystá sa aj na ten nadchádzajúci.
To všetko stihol človek, ktorému pred osemdesiatimi rokmi život závisel od šindľovej doštičky. Často chodí na miesto tragédie, kde ešte dodnes vidieľ základy rodičovského domu a kde ničivú lavínu pripomína kríž s menami osemnástich obetí a nápisom "Pamätaj človeče, že dnes si, zajtra už nemusíš byť."
Milan Kelemen
textiky:
- Benjamín Strmeň a kolíska, v ktorej ako jediný zo šiestich detí prežil ničivú lavínu.
- Miesto tragédie dnes pripomína kríž a tabuľka s menami osemnástich obetí.
- Po štyridsiatke stihol vyhrať vyše tristo pretekov.
- V lese s kamarátmi J. Bacúrom a M. Rozumbergerom pri ochrane tisových porastov.
- Po jednom z mnohých víťazných pretekov.
