„Pokiaľ si spomínam, málo sa v médiách východnej i západnej ešte nezjednotenej Európy písalo a hovorilo o istej jednotke OSN, ktorú zmasakrovali domorodí čierni rebeli v Afrike. Jednoducho jej príslušníkov obkľúčili, vyzvali ich, aby odovzdali zbrane, vyzliekli donaha. Vojaci sa spojili s velením, povedali im, urobte, čo žiadajú, ste predsa vojaci mierových síl, neútočte, nezabíjajte, všetko sa vyrieši mierovou cestou, ste predsa z OSN. Modré prilby splnili rozkaz. Pokorili ich. Ale vo vnútri každého z vojakov, o tom som presvedčený, bol nesúhlas s kancelárskym rozkazom. Položili zaň životy. Nie je rozkaz ako rozkaz. Hoci rozkaz treba vykonať, a basta! Domorodí tmaví rebeli ich potom doslova rozsekali mačetami. Keď sme tam prišli, po kúskoch sme ich zbierali ako zemiaky z poľa, ale sformovali sme skupinu elitných strelcov a pustili sa po stope tmavých teroristov. Všetkých sme nenašli, v hornatej a zalesnenej krajine to nie je nijaká prechádzka. Mali sme na to len 48 hodín. A ešte hrdosť, že patríme do légie a musíme trestať zločin.“
(Čižmárik – Staviščák: Patria nostra, partia ostrá)