Banská Bystrica - Šoféri autobusov sa boja rozprávať o technickom stave svojich vozidiel. Ani jeden z oslovených nebol ochotný hovoriť konkrétne. Dôvodom boli u všetkých obavy zo straty zamestnania.
"My tu každý deň riskujeme život za 10 tisíc korún a poslanci sa vozia na bavorákoch a berú nehorázne peniaze za nič nerobenie," povedal jeden zo šoférov oddychujúcich na banskobystrickej autobusovej stanici.
"Na akých autobusoch jazdíme? V akom sú stave? V katastrofálnom," povedal šofér jednej z liniek. Neskôr už svoje vyjadrenia ostatní šoféri korigovali. v tom zmysle, že brzdy, riadenie a motor sú určite v poriadku a nespokojného kolegu poslali jazdiť, vraj aby nemeškal.
Na otázky, či jazdenie na ich autobusoch nie je nebezpečné, alebo či sa oni sami neboja odpovedali vyhýbavo, záverom sa však zhodli, že jazdia ďalej. Jeden z otvorenejších však dodal: "Komu čo budem hovoriť o svojom autobuse? Mám povedať, že nepôjdem? Prídem o zamestnanie, na moje miesto čakajú ďalší nezamestnaní vodiči."
Aj napriek nechuti rozprávať šoféri predsa len niečo povedali. Mnohí z nich jazdia na 12 až 15-ročných autobusoch, hoci priemerná životnosť vozidiel je od 8 do 10 rokov. Opravujú sa len najnutnejšie poruchy, pretože nie sú peniaze na náhradné diely. "Mali by ste sedieť tu vpredu keď prší, mohli by ste si rovno otvoriť dáždnik," konštatoval jeden z opýtaných. Niektorí vodiči diaľkových autobusov poukázali aj na to, že ich stroje síce prejdú cez STK, ale nie vždy je všetko v poriadku.
"Pozreli mi brzdy, motor a riadenie a STK som dostal. Ostatné nechali tak," povedal vodič.
Banskobystrickí šoféri však túto informáciu nepotvrdili. V meste údajne nikto neprejde cez STK, ak nemá všetko v poriadku. "Vrátili ma za to, že mi nesvietila kontrolka otvárania zadných dverí," konštatoval jeden z nich.
Za najväčší problém v technickom stave autobusov označili vodiči vek autobusov, ktorý vplýva na stav rámov, a tiež pneumatiky. Väčšina z opýtaných aj v zime jazdí na letných gumách, pretože na zimné nie sú peniaze, čo jednoznačne zvyšuje možnosť nehôd.
Daniel Vražda
Foto – Ján Krošlák
