Čo zažila, čo rozchodila, čo by nikomu neradila, kto jej išiel na nervy, komu
dala košom, kedy si poplakala, prečo sa treba vybrať do sveta, ako si riadne po slovensky zanadávala,…(určené najmä tým, čo všetko vedia, všetkému rozumejú, tvrdia, že doma je doma, hoci neboli ďalej od vlastného plota.)
Hovorí Janka Boháčiková, ( 20 ) z Pohronskej Polhory, dcéra detskej lekárky, otca murára, sestra troch súrodencov, au pair s poldruharočnými skúsenosťami, absolventka školy, ktorú by inak nikdy nezískala.
V týchto dňoch chytá bronz a pozerá na svet zhora. Kde?!
„Na dome. Naši zhodili strechu, nadstavujeme poschodie. Robím otcovi šichníka.“
Nebodaj sa ideš vydávať?
„Čo ste?! Ani teraz, ani dlho potom. Rada by som pracovala nejaký čas v Taliansku, začínam sa učiť jazyk. Potom by mohlo prísť do úvahy Španielsko, momentálne čakám na odpoveď z Nemecka.
Od tej istej rodiny, kde si pracovala ?
„Skončila som, opatrovať deti už nechcem.“
Dôvod ?
„Nemčinu už ovládam natoľko, že sa môžem uplatniť napríklad v hotelových službách. „
„Nebolo to tak od začiatku?“
Hoci som sa učila jazyk osem rokov, dokonca som z nemčiny maturovala, zistila som, že neviem prakticky nič …Asi som to odflákala.“
Vráťme sa k tvojej nemeckej“ famíli“. Bol to tvrdý život?
„Nemôžem povedať. Prijali ma slušne. Napokon, v Nemecku je povinnosťou chovať sa k operkám s patričným rešpektom. Starala som sa o tri deti. Najmladšie som vodila do škôlky, väčšie už chodili do školy. Obaja manželia boli lekári, viedli prax priamo na prízemí rodinného domu. Keď odišli, varila som, prala, žehlila. Na udržiavanie domácnosti mali putzfrau. V podstate som pracovala päť hodín denne. Za 50 eur na týždeň, po roku za dvojnásobok.
Všetko, čo si doposiaľ povedala vyzerá ideálne. Naozaj neboli problémy ?
„Záleží na koho natrafíte a koľko dokážete preglgnúť. V meste, kde som pracovala boli dve Slovenky. Jedna v pohode, druhá ušla. Pani ju drzo využívala. V podstate robila deťom náhradnú mamu so všetkým čo k tomu a k vedeniu domácnosti patrí. Od rána do noci.
Lenže to nie je o tebe!
„Nemci, hlavne tí starší, si držia od cudzincov odstup. Istý čas trvá, kým vás akože vezmú medzi seba. Nezistíte však, či to myslia úprimne. S paňou som mala pár konfliktov. Vedela ma vytočiť pre prkotiny. Párkrát nechýbalo veľa, aby som zbalila ruksak. Keď som niečo nevládala rozchodiť, nahlas a pekne po slovensky som ju“ poctila“ nadávkou z rodu zvierat…Dúfam, že si to nedala preložiť. Inak, nepáčili sa mi tiež určité spôsoby pri výchove detí. Čo povie napríklad päťročný frkan platí. Aj keby to nebolo zdravé, či múdre. Ustupujú ich vzdorovitosti. Musela som to akceptovať. „
Na čo si si nezvykla ani s najväčšou námahou ?
„Bežne som stretávala páry rovnakého pohlavia, ktoré si hocikde a bez zábran prejavovali dôvernosti. Rešpektujem, nemám problémy s toleranciou, ale … Skrátka ale! „
Ty si so svojou slovanskou krásou tiež vyčnievala. Nehovor, že nie .
„V prvom rade som zistila, že ma nevedia zaradiť. Považovali ma za chuderku, ktorá si prišla zarobiť z vojnou zničenej Juhoslávie, alebo z inej časti Balkánu.
Potom keď som ich presvedčila že Slovinsko je úplne inde, musela som zároveň vysvetľovať, že medzi Nemeckom a našou krajinou vôbec nie je taký priepastný kultúrny a vzdelanostný rozdiel, ako sa domnievajú.“
Nekľučkuj. Povedz koľkí ťa obletovali a komu posielaš esemesky!
„Priateľa nemám. Fakt. Ani v Nemecku a už ani doma. A ani sa nemienim viazať. Zatiaľ je na prvom mieste práca a poznávanie krajín, kam sa chystám. Jedného otravného päťdesiatnika, ktorý ma pozýval na urlauby a na špacírky, som sa zbavila až potom, keď zasiahla pani. Turci, a tých je medzi prisťahovalcami najviac, doliezajú aj keď vidia, že nie je záujem. Sú otravní z vlastnej podstaty.“
Čo by si radila dievčatám, ktoré sa chystajú odísť do sveta tak, ako si to urobila ty?
„O prácu au pair by sa mali zaujímať tie, čo neovládajú jazyk. Zamestnávatelia im umožnia kurzy. Vyspelé by mali hľadať lepší džob. Dá im aj viac samostatnosti.
A hlavne, ak zbadajú, že prekročili nesprávny prah, bez meškania vycúvať.“
Odišla si zrejme s pocitom, že nikomu nič neostávaš dlžná.
„Z Schwebisch Gmündu sa ani inak nedá. Sú to lakomci. Sprepitné, alebo nejaká odmena navyše sú neznáme pojmy.“
A doma ?
„Myslíte, čo dlhujem rodičom?“
Trebárs…
„Mama chcela, aby som išla na výšku. Možno sa o to jedného dňa pokúsim.“
Alžbeta Kyselová
Foto - autorka
