Plní dovolenkového elánu sme večer po desiatej hodine pricestovali na železničnú stanicu do Bratislavy s úmyslom prepraviť sa na letisko, odkiaľ sme mali ráno o siedmej odlietať do Tunisu. V peňaženke sa mali len tisícku a päťstokorunáčku, čo sa napokon ukázalo ako obrovský problém. Automaty na lístky na verejnú dopravu sú len na mince. Nič to, niekde si rozmeníme. Prešli sme všetky bufety v okolí, lebo len tie boli otvorené, ale šťastie sme nemali. Nikde nám neboli ochotní rozmeniť papierovú bankovku s odôvodnením "Sme tu celú noc a ani my potom nebudeme mať drobné." Posledný autobus na letisko teda odišiel bez nás. Sadli sme preto do taxíka. Samozrejme cesta, ktorá by nás hromadnou dopravou stála niečo viac ako 50 korún (v minciach), sa predražila na štyri (celé) stovky. Na letisku nás čakalo ďalšie prekvapenie. Všetko bolo pozatvárane a nám, chudákom cestujúcim, ktorí tu mali stráviť osem hodín čakaním na lietadlo, bol k dispozícii len jeden automat na kávu a malinovky. Samozrejme, tiež fungoval len na mince. Prevrátili sme vrecká a nazbierali sme na dve kávy. Keď sme sa konečne dočkali rána, otvorili v hale letiska novinový stánok. Aj tu sme slušne žiadali rozmeniť peniaze. Bezúspešne. Nakoniec sme si kúpili noviny a ku štyrom drobným korunám, ktoré nám vydali, sme vo vreckách našli ďalších päť. Hurá, mohli sme si kúpiť ešte jednu kávu a vypiť ju napoly s manželom.
Prvá naša cesta v Tunise viedla do zmenárne. Doláre sme zamenili za tamojšiu menu. Neznalí pomerov sme držali v ruke papierové desaťdinárovky ( približne 300 Sk) a zopár mincí. Drobné hneď putovali do vreciek zamestnancom hotela ako bakšiš. Čoskoro sme zistili, že s papierovými peniazmi ani tu nepochodíme. Pri platení za kávu, minerálku, lehátko na pláži, alebo čokoľvek iné, pýtali predavači drobné. A tak celé dva týždne sme hľadali možné i nemožné spôsoby, ako rozmeniť papierové peniaze. Dokonca ani zmenáreň ich nemala dostatok.
Pri prílete do Bratislavy sme sa už ani nepokúšali peniaze rozmeniť a rovno sme sa na stanicu odviezli taxíkom. Aby našim útrapám s drobnými nebol koniec, doma na manžela čakala výplata. Bolo ráno, po dvoch týždňoch dovolenky sme doma nemali žiadne potraviny, a tak sme išli nakupovať. S päťťisíckou.
(schv)