Dolný Harmanec - Za poľovníkom Jánom Schmidtom do Dolného Harmanca sme sa prišli pozrieť ako sa z jeleních parohov vyrábajú gombíky a rôzne ozdobné predmety. Prvé nás však zaujali parádne muškáty. "Ľudia ich chodia obdivovať," pochválil sa domáci pán a prezradil nám aj tajomstvo ich krásy - hnojí ich prachom z parohoviny. "Pri spracovaní parožia vzniká odpad, ktorý som pôvodne spaľoval. Až neskôr som si na jednom kvetinovom hnojive prečítal, že obsahuje až 80 percent parohoviny..." Dnes teda vzácnym prachom na hnojenie kvetov i zeleniny zásobuje rodinu a kamarátov. A úroda je vraj skvelá!
Ako sa však dostal k výrobe gombíkov? Kedysi ich pre potreby miestnych poľovníkov robil jeho otec, taký "všeuk". Všetko čo k tomu potreboval si totiž dokázal vyrobiť sám a keď zomrel, zostalo po ňom zopár nástrojov i záujem ľudí o gombíky. "Kamaráti poľovníci do mňa rýpali, či po ňom niečo nezostalo, tak som si povedal, že to skúsim," spomína na začiatky J. Schmidt. "Neskôr som si dal vyrobiť dokonalejšie frézy a postupne som uspokojil miestnych záujemcov a potom sa výroba rozširovala." Dnes vyrobí okolo sto gombíkov za deň, ale ako hovorí, nedá sa pracovať každý deň, lebo sú aj iné povinnosti a záľuby.
Z kila parohov sa dá vyrobiť asi sto gombíkov. Závisí to od ich veľkosti i kvality parožia. Najväčšie sa používajú na hubertusy, menšie na predné zapínanie saka, ďalšie na rukávy, vrecká a náramenníky a najmenšie sú košieľkové. Najlepšie parohy sú v oblasti Poľany, dobré sú však aj z Veľkej Fatry, Starohorskej doliny a Horehronia. "Keď dostanem surovinu kdesi z južného Slovenska, má podstatne menej perleti a zodrané perlovanie. Náš jeleň si totiž parohy vytĺka na najvzácnejších stromoch, napr. červených smrekoch, lebo je to preň hladké a perlovanie si nezoderie. Na južnom Slovensku si ich však vytĺkajú na agátoch, a to je tvrdé drevo," hovorí jeden z mála výrobcov vyhľadávaných gombíkov na Slovensku. A ako to vlastne robí? Paroh treba popíliť, nafrézovať, vyvŕtať dierky na nitky, povylupovať gombíky dlátom, nahrubo obrúsiť rašpľou, namočiť do peroxidu a na brúsnom kotúči jemne obrúsiť, aby sa nedrali dierky. Na uchytenie gombíkov pritom nepoužíva žiadne klieštiky. "Človek to musí udržať v prstoch a kým som nadobudol potrebnú zručnosť, mal som obrúsené nielen nechty, ale aj kožu na prstoch," spomína s úsmevom na neľahké začiatky. Ak si to niekto želá, tak mu gombíky tiež nalakuje, čo ale neodporúča. Dážď a slnko ich totiž dokážu zmeniť na nepoznanie. Podobne je to aj s imitáciami gombíkov z parožia, ktoré zase treba chrániť pred chemickou čistiarňou. "Ale moje gombíky sa nedajú zničiť nijako, môžete ich len stratiť," tvrdí ich výrobca.
Na gombíky z parožia má atest, a to nielen čo do praktickosti. Estetik sa totiž vyjadril aj o ich vzhľade a potvrdil, že nejde o gýč. Okrem poľovníkov a lesníkov sa využívajú aj v dámskej móde. Hoci doménou pána Schmidta sú práve gombíky, kvôli čo najlepšiemu využitiu suroviny vychádzajú spod jeho šikovných rúk aj iné ozdobné a zároveň úžitkové predmety - svietniky, pracky na kožené opasky, vešiaky, kravaty, lustre, rúčky na nože i zapaľovače. Aj pri nich sa prejaví ako zručný umelec. Takéto predmety musí totiž často vyzdobiť aj vygravírovaným medveďom, hlucháňom, plesnivcom či iným motívom slovenskej prírody.
Dlho ho mrzelo, že nemá nasledovníka: "Nemal som syna. Ale dnes mi už sem-tam vypomáha vnuk. Má síce svoje zamestnanie a mladú ženu, ale som rád, že sa chytil..."
Milan Kelemen
Foto - autor