Banská Bystrica - Rovných sto rokov, sa minulú stredu dožila Banskobystričanka Ľudmila Klátiková. K významnému životnému jubileu jej okrem najbližšej rodiny a známych prišli zablahoželať aj zástupcovia mesta. Primátor Ján Králik neskrýval obdiv nad tým, ako si jubilantka dokázala v ťažkých podmienkach udržať taký optimizmus a zdravie a zaželal jej ďalšie roky spokojného života v obklopení láskou a starostlivosťou detí.
Pani Klátiková nemá napriek vysokému veku vážnejšie zdravotné problémy. Trápia ju len bolesti hlavy a nohy ju už vraj tiež neposlúchajú tak ako kedysi. Napriek tomu stále chodí pekne vystretá a čuduje sa ako môžu niektorí ľudia chodiť "takí hrbatí". V byte na Kukučínovej ulici býva sama, hoci deti ju denne navštevujú. Ešte pred dvomi rokmi však sama chodila autobusom na Fončordu. A prečo sa nechce presťahovať k deťom? "Pretože tu som naučená. Už som si zvykla v tejto chladničke. Zato dlho žijem, lebo aj mäso dávajú do chladničky," žartuje. Aký je teda jej recept na dlhovekosť? "Robota, robota a ešte raz robota. Už zo štvrtej triedy som išla do služby v Banskej Bystrici a mala som šťastie, že všade mali veľké záhrady. Najviac som robila v záhradách alebo na poli. Ale doma som musela robiť už predtým. Keď som chodila do druhej triedy, mama vravela: Ideme na drevo do doliny. A aj ja som musela ísť a nosiť, lebo že aj to je na dva razy do šporhelta priložiť. A teraz to, že žijem v chladnom byte a som otužilá. Odmalička som behala po snehu bosá a ešte doteraz som ani chrípku nemala."
Pani Klátiková sa narodila v Selciach, ale už za mladi prišla do Banskej Bystrice. Popri robote si našla čas i na zábavu a pri tancovačke sa zoznámila aj s manželom Lavrincom, s ktorým mali šesť detí. Tri dcéry Želmíra, Ľudmila a Oľga a syn Štefan spomínajú, že nikdy medzi nimi nerobila rozdiely. Bola síce prísna, ale vždy spravodlivá. Keď niečo urobia zle, vytkne im to ešte aj teraz.
Jubilantka prežila dve svetové vojny. Z tej prvej si ešte dobre spomína na to ako chlapi rukovali: "Nastúpili pred richtára a ten si popísal ich mená. Bolo ich veľa. Potom sa zoradili a išli do Bystrice. Spievali si: "Já na vojnu, z vojny domov, či si ešte slobodná? Na koho si, moja milá, na koho si čakala? Čakala som, môj najmilší, čakala som na teba. Až ty z vojny domov prídeš, že ja budem len tvoja. Na konci dediny sa chlapci obrátili, kývali a ženy plakali, všetko plakalo. To bola prvá vojna."
Spomienky na druhú sú ešte horšie, bolestnejšie. Nielen, že sa pred vojskami museli schovávať aj v Mičinej, ale vojna pani Klátikovú pripravila i o najstaršieho syna Jozefa. "Stratil sa v Povstaní. Nikdy sme ho nenašli. Aj do novín sme to dali, aj do Červeného kríža, ale nič. Dnes by mal 81 rokov..."
Politika už jubilantku nezaujíma, hoci predtým to bolo iné. Ešte vlani bola voliť, ale ako tvrdí, teraz ju to už nebaví. Najviac ju trápia bolesti hlavy alebo nôh. "Povedala som Jankovi (zaťovi), reku, choď mi kúpiť do lekárne zdravie, ale nemali..." Napriek tomu gratulantom, ku ktorým sa pripája aj naša redakcia, ešte pekne zanôtila a so synom Štefanom si aj "zakrepčila". Vraj ako za starých čias...
Milan Kelemen
Foto - autor
Jubilantke prišiel zagratulovať primátor J. Králik.
So synom Štefanom si aj takto zatancovala.
Zápis do pamätnej knihy.
