V nedeľu ráno pri prechádzke so psom som si všimla, že na trávniku neďaleko nás vyvrel potok. Z otvoru blízko chodníka tiekla voda. Chvíľu som čakala, čo sa bude diať, ale keďže sa nedialo nič a voda vytekala poriadnym prúdom, rozhodla som sa konať. Nechcem sa zaradiť do zástupu ľahostajných, ktorým je jedno, ako sa nakladá s ,,našim spoločným". Našla som v telefónnom zozname Vodárne a kanalizácie a zavolala na číslo spojovateľky. Oznámila mi, že tam je podnikové riaditeľstvo a mám volať iné číslo. Nadiktovala mi ho. Po jeho vytočení sa ale ozvalo: ,,Volané číslo nie je zapojené, volajte prosím informácie." Prekvapilo ma, že spojovateľka podnikového riaditeľstva nevie o tom, že číslo havarijnej služby je zrušené. Lebo je to číslo havarijnej služby, ako som zistila v zozname. Bola som šokovaná skutočnosťou, že také dôležité číslo je jednoducho zrušené. Neexistuje. Na informáciách mi dali dva čísla na dispečérsku službu. Hurá, na druhom sa mi ozval mužský hlas, ktorý prejavil záujem vypočuť si moju informáciu, dokonca sa povypytoval na detaily o mieste havárie. Uspokojila som sa. Síce som zabila bezmála hodinu, nehovoriac o pretelefonovanej sume. Podchvíľou som pozerala či sa niečo deje. Nedialo. Údržbárska čata z Vodární a kanalizácií nechodila. Neskoro poobede - to už prešlo pekných pár hodín a vytieklo úctyhodné množstvo vody som znovu zavolala na známe číslo. Myslela som, že nepočujem dobre, keď mi mužský hlas oznámil, že sa pokúšal poslať tam niekoho, ale že im to nepatrí. Aby som zavolala tam a tam. Preboha, načo ten chlap tam potom vôbec sedí? Oznámila som mu, že ja už nikde volať nebudem, zabezpečiť nápravu je ich povinnosť a zložila som. Opravárska služba sa dostavila presne o 24 hodín, teda na druhý deň ráno. S mechanizmami a v plnom počte. Škoda, že nie s nasadením, aké by som predpokladala po takom meškaní. Muži s cigaretami postávali v dobrej pohode okolo veľkej jamy plnej vody. Na moju otázku, čo sa vlastne stalo, jeden z nich stručne zahlásil: ,,Niečo s vodovodom." Ostatné nechám na Vás. Urobte si na vec svoj názor. A len pre úplnosť, ako som sa neskôr dozvedela, môj telefonát nebol jediný. Volali najmenej ešte dvaja ľudia. Stalo sa to na Fončorde, na Slnečnej ulici v nedeľu, 15. 6. 2003. Dokedy my všetci budeme platiť za niečiu nedbanlivosť, ľahostajnosť a trestuhodné zanedbávanie svojich povinností. Ponesie niekto zodpovednosť za túto zbytočnú a nie malú škodu?
Inge Vašková
