Tajov - "Kone som chcela odmalička. Už ako šesťročná som snívala o vlastnom koňovi alebo aspoň jazdení na ňom. Bývala som v Lučenci, a tam bol na družstve jazdecký oddiel, kam som za koníkmi chodievala tri kilometre na bicykli. Malé deti sa mohli o ne starať o starať. Tak sme ich teda čistili a kydali hnoj...," spomína na svoje prvé stretnutie so svojím celoživotným koníčkom Dana Murínová z Ranča pod horou, ktorej sa sen mať vlastného koňa splnil až po mnohých rokoch.
"Neskôr sme sa presťahovali do Banskej Bystrice a sen zostal v Lučenci, lebo tu nebol ani jeden kôň. Rodičia boli šťastní, že ma už kvôli koňom nemuseli biť. Neskôr sme však začali s dcérou chodiť na Pony farmu na Suchý vrch a sen sa znovu vrátil. A potom som mala šťastie, že mám dobrého muža, ktorý nám kúpil koňa. Vtedy sme chceli len jedného koníka, lebo sme ho ani nemali kam dať. Spočiatku sme ho ustajnili vo Zvolenskej Slatine, a tam sme za ním chodili. Bolo to dvojročné žriebä, ktoré sme hľadali skoro pol roka po celom Slovensku, kým sme našli taký typ, ktorý sa mi páčil. Vlastne ten kôň si vybral mňa...
Prvého koníka sme kupovali v Nitre. Vošli sme do stajne a hoci som pôvodne chcela bieleho lipicana, všimla som si v kúte stáť aj hnedáčika. Mala som vrkoč zapletený s korálkami a on sa odzadu nenápadne priblížil a roztrhol mi ich. Vtedy som sa otočila a vravím: Tak teba si kúpim, keď si takýto beťár. Páčil sa aj mužovi, ale majiteľ ho nechcel predať. Našťastie sa o dva mesiace ozval, aby sme si ho išli zobrať. Mal tam totiž malé dievčatá, ktoré si s ním už nevedeli rady. My sme ho vtedy dvanásti nakladali do vozíka, aby sme ho mohli odviezť. Aj tam sa postavil na zadné nohy a skoro celú cestu zostal visieť na predných. Potom sme ho vyložili v Slatine a začala sa zábava...
Máme ho dodnes, je to náš miláčik, pre všetkých len Samko, hoci oficiálne sa tento dnes už sedemročný potomok arabského čistokrvného koníka volá El Samígo. Už pri kupovaní som vedela, že má výborný pôvod, krásnu povahu, dobrú postavu a predpoklady na westernové jazdenie. Dcéra Ivana na ňom chodí na preteky, dištančnú jazdu na 40 kilometrov. Som rada, že ju to chytilo po mne...
Samkovi však bolo smutno, tak sme k nemu kúpili kobylku, ktorú vyradili z dostihov a tak sme mali už dva koníky. Zistili sme však, že jazdiť sa na nej veľmi nedá, lebo je príliš temperamentná. Veterinár nám poradil, že keď sa dá pripustiť a ožrebí sa, upokojí sa. Tak sme ju dali pripustiť a o rok sme už mali tri kone...
Keď sa v robote plánujú dovolenky už dopredu sa mi smejú, že pôjdem zase do stajne, lebo budeme rodiť. Kobyla nosí jedenásť mesiacov, ale môže to byť plus mínus tri týždne. Keď malo prísť na svet naše prvé žriebätko, to sme ešte nevedeli ako to chodí. Každý si zobral časť dovolenky a chodili sme sa pozerať, kedy to už bude. Tu som s ňou spávala dva týždne a bola som už taká unavená, že som si povedala: Nebudeš rodiť, idem domov. Keď sme už sedeli v aute, spomenula som si, že som zabudla zamknúť stajňu. Vrátila som sa teda naspäť a ona už ležala. Akoby čakala, kedy odídem, aby mala pokoj, ale nepočítala s tým, že som zabudla zamknúť. Tak sme teda boli šťastne pri prvom pôrode. Za dvadsať minút bol žrebček na svete, za ďalších dvadsať minút už stál, cickal a my sme sa šťastní odišli domov vyspať...
Raz nám volal známy, ktorému zomrel švagor na infarkt a zostala po ňom kobyla, či náhodou nevieme, kto by ju kúpil. Vzali sme ju teda sem, že ju ponúkneme na predaj a uvidíme, či si ju niekto vezme. Ale ja som sa na nej začala voziť, prirástla mi k srdcu a už sme ju nepredali. Dali sme ju aj pripustiť, pribudlo ďalšie žriebätko. Máme aj jedného poníka, ktorého kúpili známi na "mojkanie" pre deti a ustajnili ho u nás. Keď sme im ho však chceli vrátiť, zaťal sa a nemohli sme ho dostať cez potok. A tak zostal u nás a opäť sme mali koní viacej. Teraz ich je už osem...
Potom sme dostali nápad, že keď už máme toľko koní mohli by sme niečo urobiť aj pre iných ľudí a založili sme jazdeckú školu a učíme jazdiť deti. Máme jazdecký klub westernového a turistického jazdenia, kde sa deti učia všetko od piky - ako kôň vyzerá, ako sa mu čistia nohy, ako sa kefuje, ako sa sedlá, ako sa správa. Urobila som si kurz a na koníkoch sme začali robiť aj hyporehabilitáciu po úrazoch alebo operáciách chrbtice. V tomto roku cez prázdniny chcem pre deti pripraviť týždňové stanové tábory...
Ako vznikol hneď za Tajovom Ranč pod horou? Keď som chodila na zdravotnú školu, s rodičmi som bývala na Fončorde. Cestou autom na Králiky som raz otcovi povedala: Tento dom pod horou by bol ideálnym miestom na chovanie koní. A on mi hovorí: Teba to ešte neprešlo? Veď si už skoro veľká! A tak to aj ostalo. Až po rokoch, keď sme už Samka potrebovali ustajniť niekde pri Bystrici, lebo potreboval výcvik, našla som v novinách inzerát, že predávajú dom v Tajove. Zatelefonovala som či to náhodou nie je ten dom pod horou a bol to on! Je to ideálne miesto na chovanie koní, lebo ste blízko mesta a pritom ste izolovaní - jednu hranicu tvorí potok a druhú hora. Pre kone je to dobré a ak sa dá hovoriť o tom, že kôň môže byť šťastný, tak tu šťastné sú. Majú dostatok potravy, lásky a pracujú. Nie sú to žiadni lenivci, ktorých chováme len preto, aby som mohla povedať, že mám koňa. Kôň je ohromne učenlivé zviera a keď ho správne naučíte čo má robiť, on to pre vás bude robiť celý život."
Rozprávanie D. Murínovej zaznamenal Milan Kelemen
Foto - autor, Juraj Haško
