Zima prináša rok čo rok tie isté radosti i starosti. Radosť z čerstvo napadaného snehu pre lyžiarov, no zároveň starosti tým, ktorí majú problém dostať sa hoci len do obchodu pre obyčajný denný nákup...prečo? Nuž často sa nedá prebrodiť ,,krásnym", priam panenským , bielym chodníkom. Vlastne idete iba po pamäti - aha, tu kdesi je, lebo popri vás prefrngujú autá a majú pravdu - neberúc ohľad na chodcov, uskakujúcich z rozjazdenej vozovky, po ktorej sa predsa len ide trochu lepšie, aj za cenu toho, že stačí tak málo a je tu hotové nešťastie... radšej nedomyslieť. Aj tak o nešťastiach na cestách čítame dosť a dosť. Ľudia, ktorí majú na starosti čistenie chodníkov majú neraz more výhovoriek, prečo nie je odprataný sneh a nie sú sprístupnené chodníky nám všetkým, ktorí vlastne z daní platíme aj túto službu. No na druhej strane - zamyslieť sa musia aj tí, ktorí svojim správaním napríklad neumožnením sprístupnenia ciest, či chodníkov zaparkovanými autami, znemožňujú plniť si riadne svoju prácu ľuďom, ktorí chcú svoju robotu robiť k spokojnosti našej i svojej. Darmo potom nadávame a hromžíme, sem - tam sa treba zamyslieť i nad samými sebou, ale... predsa je tu jedno ale, týkajúce sa okolia hotela LUX.
Chcete sa pokorčuľovať a nemáte čas ísť na verejné klzisko? Nevadí. V rámci zdravia namiesto rozcvičky, či rannej prechádzky stačí prejsť popri LUX-e a taký tanec ste ešte nevideli! Keď už pôjdete druhý krát, budete rozumnejší a možno si obujete rovno korčule. Máte k dispozícii veľký kus ľadu - hrboľatý, ale zadarmo. Môžete sa premávať aj po schodoch, lebo normálne po nich dokáže prejsť iba veľmi odvážny človek aj so zmyslom pre humor, ak niekoľkokrát spadne a nič si nezlomí, berie s humorom tých päť krokov vpred a desať dozadu.
Pred Domom kultúry sú trhy a tak nespočetné množstvo ľudí šliape tou istou cestou a ľad akoby hladili najlepším strojom k radosti deťom, ktoré sa kĺžu... a prečo nie? Veď je zima a čas zimných športov a radovánok, až kým... no nechcem kuvikať. Teraz už viem, že ak budem chcieť prejsť popri LUX-e do Domu kultúry, alebo kdekoľvek inde touto cestou, pribalím si kilo soli a budem ju rozosievať, ako voľakedy naši starí otcovia siali žito. A ktože ho vie: Možno o rok na tých miestach ,,vyklíči" soľ a nebude treba ani chodníky udržiavať. Soľ ,,vyklíči" a budeže to radosti chodiť po čistých chodníkoch a cestách. A možno bude menej pádov, menej zlomenín, menej nadávok na kompetentných - aj keď i za soľ budeme platiť zasa viac.
Jarmila Mikulová
