Od Novembra 1989 uplynulo v týchto dňoch trinásť rokov a aj keď to nie je jubileum okrúhle, vari každý z nás si ho nejakým spôsobom pripomenie. Názor, že oslavovať vlastne nemáme čo, prevláda nielen u zástancov totalitného zriadenia, ale rovnako aj u jeho odporcov. Tí prví plačú za starými "dobrými" časmi, tí druhí zase nad trinástimi premárnenými rokmi. Tí prví, vrátane parlamentnej komunistickej strany, lamentujú nad zánikom totality, tí druhí by sa už konečne chceli mať lepšie aj v demokratickej spoločnosti. Zatiaľ, ako ukázali i posledné parlamentné voľby, ich je, našťastie, veľká väčšina. Voľby však ukázali aj to, že táto väčšina je už menšia ako pred štyrmi rokmi. Stále viac ľudí vidí totiž rozdiel v prospech demokracie len v jedinom. Voľakedajší režim mal vedúcu úlohu zabezpečenú v ústave "na večné časy" a terajšie vlády sa striedajú každé štyri roky. S ich vládou ale vládne čoraz väčšia nespokojnosť. Zdá sa, že oprávnene. Ako inak si potom vysvetliť, že aj po trinástich rokoch riešia vševediaci a materiálne dobre zabezpečení politici stále problémy, na ktoré sme mali po toľkých rokoch už dávno zabudnúť a dávno sa mať oveľa lepšie ako dnes? Keď sa raz ešte federálneho prezidenta Havla ktosi opýtal, čo urobila demokracia pre pracujúcich, odpovedal, že majú možnosť slobodne voliť a cestovať. Začiatkom deväťdesiatych rokov to bola takáto odpoveď ešte ako tak v poriadku, ale aby sme aj po ďalších desiatich rokoch mohli cestovať, ale väčšinou nemali za čo, alebo voliť stále len "menšie zlo" len s tým rozdielom, že nám ho nenanútila jedna, ale viac politických strán, je na trinásť rokov budovania demokracie žalostne málo.
Milan Kelemen
