Začiatok novembra už tradične patrí spomienke na zosnulých. Tentoraz bola Pamiatka zosnulých v sobotu a spolu s piatkovým Sviatkom všetkých svätých sa dostala do stredu trojdňového predĺženého víkendu. Pri pohľade na autami prepchaté cesty a ešte viac preplnené autobusy a vlaky však príliš nepomohlo ani to. Pamiatka zosnulých je totiž sviatkom, ktorý sa týka nás všetkých. Všetci totiž máme svojich predkov, ktorým vďačíme za to najcennejšie, za to, že na tomto svete vôbec sme. A väčšina z nich už sníva svoj večný sen na niektorom z cintorínov, kam počas uplynulých dní smerovali kroky vari každého z nás. S kyticou kvetov, sviečkou ale najmä s tichou spomienkou...
V dnešnom uponáhľanom svete je to možno jediná, alebo jedna z mála príležitostí, kedy sa hlbšie zamýšľame nad zmyslom života, nad tým, že raz bude niekto iný chodiť spomínať aj na náš hrob. Odtiaľ by mal byť už len krôčik k predsavzatiam, že budeme aspoň trošku iný ako doteraz, samozrejme, v tom lepšom smere. Niekedy sa však už o pár minút správame, akoby sme preteky s časom, tak ako každá živá bytosť, prehrať nemali práve my, alebo akoby nám nezáležalo aké spomienky na nás si ľudia uchovajú. Ako inak si vysvetliť arogantné, sebecké a niekedy až násilnícke správanie sa mnohých vodičov na parkoviskách okolo cintorínov a spomínaných prepchatých vozovkách už cestou domov. Akoby všetky dobré predsavzatia nechali na celý ďalší rok za bránami vysvietených cintorínov...
Milan Kelemen
