Iste to poznáte - autobus už síce stojí na zastávke, ale ešte si v stánku chcete kúpiť noviny. Smola. Namiesto predavačky sa na vás "usmieva" lístok s nápisom: Prídem o chvíľu. Nepomôže vám ani to, že nastupovanie do trolejbusov a autobusov len prednými dverami trvá v meste pod Urpínom o chvíľu dlhšie ako inde. Nie je však chvíľa ako chvíľa. Tá stánkarkina je, žiaľ, o čosi dlhšia, a tak sa k novinám nedostanete.
Podobne je to trebárs na pošte či v iných stánkoch a malých prevádzkach, kde je pri okienku alebo za pultom len jedna predavačka. O čosi presnejší ako ten "chvíľkový", je nápis: Prídem o hodinu. Lenže, kedy sa tá hodina vlastne začala? Len pred "chvíľou" alebo z nej už uplynulo 59 minút? Z podobných odkazov, ktoré by mali informovať o tom, kedy vás už konečne láskavo obslúžia, sa teda nedozviete nič. Môže vás aj šľak trafiť!
Informáciu o tom, kedy konečne otvoria sa nedozviete ani z ďalšej skupiny nápisov, ktoré hovoria o dôvodoch dočasného zatvorenia prevádzok: Som na školení v Štátnom zdravotnom ústave, Pre chorobu zatvorené, Som v banke, Išla som po kurzové lístky a pod. A z odkazu hlásajúceho, že zatvorené je z technických príčin nezistíte ani tú príčinu. Uznáte, že o nič menej sa nedozviete ani z oveľa jednoduchšieho oznamu: Zatvorené. Aj z tohto jediného slova totiž viete presne toľko ako zo všetkých spomínaných oznamov dokopy, teda nič. Prečo teda na obchodíkoch v podobných prípadoch nevisí jednoducho nápis oznamujúci kedy vlastne znovu otvoria? Určite preto, že to vyhovuje predávajúcim a na zákazníkoch predsa nezáleží...
Milan Kelemen
