Odkedy človek vymyslel auto, začal vlastne obmedzovať a neskôr i ohrozovať sám seba. Spočiatku, kým chodili autá pomalšie alebo približne rovnako rýchlo ako ľudia, bolo ešte všetko v poriadku. Problémy a konflikty medzi šoférmi a chodcami nastali so zvyšovaním rýchlosti štvorkolesových tátošov a už dávno prekročili rámec slovných potýčok - bez zveličovania možno povedať, že pri stretnutí chodec - automobil ide neraz o život. A ktorému z tejto dvojice, to je jasné dopredu.
Lepšiemu spolužitiu peších s motorizovanými príliš nepomohli ani dômyselné dopravné predpisy, ani akokoľvek dôkladné zvislé alebo vodorovné dopravné značenie. Všetko totiž závisí od ľudí a ich ochoty akceptovať aj toho druhého, na čo sme si na Slovensku ešte akosi nezvykli. V praxi to teda znamená, že silnejší vyhráva a platí to aj na priechodoch pre chodcov. Tam by síce podľa predpisov "mali mať" prednosť peší účastníci cestnej premávky, ale časté nehody, neraz končiace i tragicky, svedčia o tom, že nie je dobré riadiť sa pointou jedného vtipu, podľa ktorého Dežo tvrdí, že na priechode sa mu nič nemôže stať ani keby ho zabilo.
Životom istejší sú na priechodoch pre chodcov akurát tak vodiči motorových vozidiel a podľa toho sa aj drvivá väčšina z nich správa. Dať prednosť chodcovi, tak ako to predpisuje zákon o premávke na pozemných komunikáciách, napadne možno tak každého desiateho. Iné by to bolo iba ak by stál náhodou nablízku policajt. Vtedy hrdinovia za volantom zázračne skrotnú a svoje autá zastavujú pred priechodom neraz aj úplne zbytočne. Keď však policajt scénu opustí, situácia sa okamžite zmení. A niektorí vodiči ju počas letných dažďov občas vyšperkujú aj viac-menej úmyselným vbehnutím do mláky a postriekaním pešiakov špinavou vodou. A to všetko rovno na priechode pre chodcov...
Milan Kelemen
