"Nemáte drobné?" pýtajú sa vás s dávkou počudovania v hlase predavačky v obchodoch, novinových stánkoch či vodiči autobusov a trolejbusov. A skôr ako sa, žmoliac v ruke bankovku neraz aj smiešne nízkej nominálnej hodnoty, začudujete prečo tie drobné máte mať práve vy a nie ten, kto sa vás na to pýta, dostanete hneď i dobrú radu, navyše zadarmo: "Choďte si rozmeniť!" Ale kde? Do inej predajne, do iného stánku, kde samozrejme, drobné tiež nemajú ani len na vydávanie a nieto ešte aj na rozmieňanie?
Pravdepodobne nejde o kardinálny problém našej ekonomiky, ale iba "drobnú" nepríjemnosť, ktorá však v žiadnom prípade nie je zriedkavosťou. Dokazujú to aj nápisy na nejedných dverách, ktoré vašu snahu eliminujú hneď v zárodku: "Peniaze nerozmieňame!" Problém pritom pretrváva už desiatky rokov, poznali sme ho už dokonca dávno pred rokom 1989. Ako to, že už vtedy všetci, komunisti i nestraníci, rovnako ako teraz všetci, zamestnaní i nezamestnaní, dobre situovaní i my ostatní, vrátane bezdomovcov a ľudí žijúcich z podpory či sociálnych dávok, máme v peňaženke alebo len tak vo vačku len samé "celé"? Žeby drobné akosi záhadne mizli v nejakej čiernej diere alebo je pre národnú banku ľahšie i lacnejšie vytlačiť zopár päťtisíckorunáčok ako nepomerne viac dvadsaťkorunáčok či desaťkorunákov alebo dokonca ešte drobnejších mincí? Možno, problém však bude skôr u tých čo majú drobné vydávať, ale namiesto toho, aby si ich v potrebnom množstve zabezpečili, snažia sa Čierneho Petra posunúť kupujúcemu. Tak ako to už napokon robia celé roky. Veď ono to napokon vždy nejako dopadne. Niekedy tak, že kupujúci si peniaze ide naozaj sám kdesi rozmeniť, inokedy kvôli takémuto šikanovaniu radšej odíde bez nákupu. A to by predsa majiteľom predajní jedno byť nemalo...
Milan Kelemen
