Zvolen - Šokujúce sú slová muža, ktorý nás informuje, že niekde v lese na Bakovej jame žije rodina s ôsmimi deťmi. Len tak, pod holým nebom. "Určite tam neprišli kempovať, videl som ich tam pred mesiacom a videl som ich tam aj včera," presviedča ma v telefóne. "Veď to nie je normálne, aby tie malé deti žili v lese," dodá napokon a zloží. Má pravdu, nie je to normálne. Na miesto činu sa dostávame po svojich. Dve staré autá, jeden stan, ohnisko a naozaj veľká kopa detí. Pri nich niekoľko dospelých. To je stručný situačný opis. Keď sa približujeme, sú pohľady detí i dospelých viditeľne nedôverčivé. Nečakajú žiadnu návštevu a každá cudzia je im len na otravu. Napokon sa po prvých rozpačitých pokusoch dávame do reči s hlavou rodiny. Volá sa Rudo Papanitz, má 43 rokov a, samozrejme, nepracuje. "Ani presne neviem, ako dlho sme tu. Asi tri týždne," hovorí Rudo. Zo začiatku nemali ani stan, spávali pod stromami, kým nepomohol kamarát. Traja dospelí, osem detí a jedno staré auto. A ešte takmer nekonečný priestor starého lesa. "Toto auto som kúpil asi pred týždňom, aby mali deti kde spávať," ukazuje mi na druhú škodovku. Musel, deti sa báli búrky. Predsa len bolo pevné auto lepšie útočisko ako kríky, či konáre stromov. Napokon, škodovka má už svoj cestný život dávno za sebou, tak prečo ju nevyužiť? Najmä, keď z nej bude pár súčiastok do prvého auta. Pomaly sa dostávame na začiatok príbehu, ak tak možno nazvať udalosti, ktoré početnú rodinu dostali z panelákového bytu pod stromy v lese. Na začiatku bola hádka. "Pohádali sme sa so svokrou a tá nás vyhodila z bytu. Mala však zameškané platby za nájomné a tak už aj ona prišla o byt. Presťahovala sa však k priateľovi," hovorí Rudo. Z ôsmich detí, pobehujúcich okolo ohniska, sú štyri školopovinné, preto ma zaráža ich prítomnosť. Všetky deti na Slovensku predsa v ten deň mali dostávať vysvedčenie. Prečo nechodia už mesiac do školy? "A ako majú chodiť do školy? Nemáme si kde oprať veci, deti sú špinavé, zo začiatku spávali na zemi. Povedal som to aj na sociálke. Povedzte mi sám, ako sa dá z lesa chodiť do školy? Darmo mám dve pračky, keď ich tu nemám kde zapnúť. A ako by sa deti učili, ako by si písali domáce úlohy?" dáva mi otázky pre istotu Rudo. Po odsťahovaní si nábytok rozhádzali do dvoch garáží. "Predtým sme rozmýšľali aj o tom, že pôjdeme spať do garáže, no tam sa teraz nezmestí ani jeden dospelý človek, tak sú zapratané. Čo však ďalej? Núdzovo človek prespí pár dní v lese, možno aj s deťmi, no teraz je leto. "Byt už máme pridelený na Sekieri, v pondelok ho pôjdem prebrať. Lenže tam potrebujem zaplatiť dvanásťtisíc korún," vysvetľuje mi Rudo. O starosť naviac, musí rýchlo zohnať peniaze, ak nie, dúfa, že ich bude môcť zaplatiť druhý mesiac. Z čoho chce byt zaplatiť, mi nie je jasné, všetok rodinný príjem tvorí manželkina materská a prídavky na deti. "A ešte sa starám aj o švagra, ktorý je telesne postihnutý. Má dvadsaťšesť rokov a dostáva 1800 korún.," hovorí Rudo. Keď sa spytujem na vek detí, je v pomykove aj otec a musí dopĺňať matka Blažena. "Oskar má dva, Kika tri, Zdena päť, Miša desať, Rada štrnásť," ukazuje otec na najbližšie detské klbko. Tie sa na otca usmievajú, akoby boli v tom najlepšom hoteli na svete. "Tu na ohnisko dáme plech, a naň hrniec, v ktorom varíme. Pitnú vodu si nosíme z prameňa," približuje mi varenie v lese Rudo. Aspoň, že im praje počasie, nie však vždy. Dážď a búrky dokážu aj tak nie najlepšie podmienky poriadne skomplikovať. "Minule som musel všetkých nahádzať do auta o druhej v noci a išli sme do garáže na Zlatý Potok, pretože bola veľká hrmavica. Boli sme tam natlačení, stáli sme vlastne pri dverách," hovorí Rudo. Bez roboty je už veľmi dlho, tak ako manželka Blažena na materskej dovolenke. "S jedným skončí a potom ide na materskú s druhým... Takto je to trinásť či štrnásť rokov," skonštatoval Rudo. Matka drží počas našej návštevy najmenšieho jednoročného príslušníka veľkej rodiny.
Čo dodávať? A prečo vlastne? Keď odchádzame, je Rudo spokojný. S úsmevom nám však hovorí, že má toho všetkého už dosť. "Za celý život som sa nenadýchal toľko čerstvého vzduchu ako po tieto dni. Aj celú túto horu až po Sliač už poznám ako vlastnú dlaň."
Milan SUJA
