Hromy-blesky križovali nad salašom pod Horným grúňom, a tak bača Ondro s valachmi sedeli pri tradičnom večernom poháriku v kolibe.
„Hore sa asi hnevajú, že aj za ich bačovania sa na salaši stali viaceré nekalé kauzy,“ vysvetľuje si po svojom jarnú búrku Kubko.
„Veru, prezidentka voľajakej slovenskej medzinárodnej inštitúcie povedala, že od roku 1999 u nás vzrástla korupcia v školstve, v zdravotníctve, v polícii, na prokuratúre, na súdoch i na salašoch,“ pridá sa ku Kubkovi aj Maťko.
„Vyspovedám sa z toho,“ snaží sa nepríjemnú záležitosť zahrať do autu bača pomocou citátu ministra nespravodlivosti a pridá aj slová bývalého predsedu parlamentného košiara, ktoré vyvracajú aj podozrenie z korupcie predsedu Košiara za demokratické Slovensko: „Vôbec nemôžeme hovoriť o tom, že by sa šéf nášho salaša dopustil trestného činu tým, že platil práce, ktoré boli vykonané na jeho drevenici. Náš bača jednoznačne definoval zdroj týchto príjmov.“
„To je rozumné vysvetlenie,“ zapojí sa do debaty aj Vinco. „Má to len jedinú, aj keď celkom malú chybičku, kvôli ktorej tomu nerozumiem.“
„A to už akú,“ nerozumia tomu tentoraz ani Kubko s Maťkom.
„Nuž takú, že nikto túto vladykovu jednoznačnú definíciu nikdy nepočul a akože sme na Slovensku, tak ju ani počuť nebude. Ani tu ani v Európskej únii,“ tresne bača päsťou do stola a na potvrdenie svojich slov obráti do seba ďalší pohárik.
„Ale obyvatelia Európskej únie vraj okrem tejto neviditeľnej definície nepoznajú ani Slovensko, nemajú záujem sa o ňom dozvedieť viac, nechcú k nám ísť na dovolenku, žiť tu ani pracovať,“ nepáči sa Kubkovi toľký nezáujem Európanov.
„Nevadí, Kubko,“ chlácholí ho bača. „Náš najvyšší bača išiel na návštevu do Americkej, lebo sa s ním vraj veľký biely otec z Washingtonu chcel veľmi stretnúť a kto sa dostane až za veľkú mláku, toho zrazu aj Európania poznajú.“
„A prečo ten Američan neprišiel k nám, keď chcel tak veľmi akurát nášho pána prezidenta vidieť? Čo sa teroristov bojí, či kieho?“ pýta sa Vinco.
„Čožeby teroristov, Vincko môj. Bojí sa Medzeva a ešte viac toho, že by tam namiesto rýľa z úcty k minulosti nášho pána prezidenta kosák s kladivom ukuť musel,“ má bača naporúdzi odpoveď aj na takúto neľahkú otázku.
„Aspoň by si mal ten Američan s čím na živobytie zarábať,“ mudruje Kubko. „Ale naši ľudia podľa jednej poslankyne vďaka nepremysleným sľubom priemera Dzuriho s holou riťou zostali,“ zakontruje Maťko.
„Lenže pán priemer sa napriek tým nepremysleným sľubom aspoň o duchovnú potravu ľudí starajú,“ bráni nášho najznámejšieho maratónca bača. „Aj toť nedávno peknú knižku Kde je vôľa, tam je cesta s podtitulom Môj maratón napísali a medzitým už aj v päťdesiattisícovom tisícovom náklade vyšla.“
„A kde sa u nás predá päťdesiattisíc takýchto maratónov sľubov, keď aj onakvejšie trháky na našom malom Slovensku v oveľa menších nákladoch vychádzajú,“ čuduje sa Vinco.
„Len sa ty neboj, Vincko,“ oponuje valachovi bača. „Keď si tú knižku kúpia všetci tí, ktorým sa Mikinove sľuby o dvojnásobných platoch splnili, tak na sklade veľa nezostane. A my ostatní, čo je už len niečo okolo piatich miliónov, si radšej knižku Kde je krčma, tam je cesta kúpime a keď už tú cestu podstúpime namiesto dvojnásobných platov si v nej aspoň dvojitú borovičku dáme. A na to by nám aj minimálna mzda stačiť mala!“
Milan Kelemen