Článok pokračuje pod video reklamou
Banská Bystrica - Prvú zbierku mu mama predala aj so starožitnou skriňou. Po čase sa však k starej láske vrátil a dnes má Banskobystričan Aurel Žarnovičan jednu z najväčších zbierok slovenských, predovšetkým štiavnických minerálov!
Narodil sa v dedinke Banky pri Banskej Štiavnici, kde bolo baníctvo najrozšírenejším povolaním. Baníkom bol starý otec i matkin brat. Sám na tamojšej priemyslovke študoval banské meračstvo. Tam sa zoznámil nielen s bohatými mineralogickými zbierkami, ale i samotnou mineralógiou. "Bol to taký ťažký predmet, až sme mali problémy, aby sme vôbec prešli," hovorí zberateľ.
Od povinnosti zvládnuť mineralógiu ako vyučovací predmet to k zberateľskej vášni trvalo ešte niekoľko rokov. Po skončení školy pracoval v geologickom prieskume a chodil na týždňovky. Zbierku mal uloženú v starožitnej skrini a keď sa raz vrátil domov, minerály i skriňa boli fuč! Mama to všetko predala podomovému nákupcovi starožitností. "Skoro ma porazilo," spomína na nemilé prekvapenie spred štyroch desaťročí. "Boli tam aj nádherné, modro sfarbené aragonity z Píly, aké sa dnes už nedajú nájsť." Na niekoľko rokov si dal pauzu a k zberateľstvu sa vrátil až potom, keď odišiel od fachu k stavebníctvu a niečo mu zrazu akosi chýbalo...
Minerály, ktoré má teraz v obývačke, na chodbe i v garáži, nazbieral za štyridsať rokov. Je ich "iba" okolo štyristo, ale A. Žarnovičan mnohé venoval múzeám a navyše sa špecializuje len na slovenské a najmä banskoštiavnické minerály. Považuje sa za lokálpatriota a svoju zbierku štiavnických ametystov za najkompletnejšiu na Slovensku. Kým bol mladší, prehľadal tamojšie šachty, neskôr, po presťahovaní do Banskej Bystrice prekutal aj "náleziská" nerastov v okolí Banskej Bystrice - Ľubietovú, Staré Hory, či Španiu Dolinu. Len v Rychtárovej prehádzal tony haldoviny. Pekný devilín pritom našiel aj na ceste pod Jelenskou skalou. Lesníci totiž haldovinou opravujú vymyté cesty, čo sa zberateľovi vôbec nepáči. Aj keď ide o banský odpad, považuje ho za bohatstvo, a to, že ho vyvážame na cesty, za jeden zo slovenských unikátov.
"Je to vec chodenia, chodenia a chodenia," tvrdí A. Žarnovičan o hľadaní minerálov. "Keď chodím po cestách-necestách, dívam sa pod nohy, ale 99 percent ľudí sa pod nohy nepozerá a kopú do vecí, ktoré by mohli byť celkom zaujímavé." Pekné nerasty sa občas objavia aj po zosuvoch pôdy alebo v starých banských dielach.
Zberatelia získavajú nerasty tiež výmenou či kupovaním. Ich cena sa určuje individuálne a závisí od toho, čo je kto ochotný zaplatiť. "Platím za to, čo nemám a čo je pekné. Minerály sa nedajú kupovať ako múka, skôr ako umelecké dielo," tvrdí A. Žarnovičan, ktorý dal najviac, osemtisíc korún, za tmavofialový ametyst. Pozná však kolegu, ktorý pred rokmi za štiavnický pyrargirit v Mníchove zaplatil v prepočte asi 40 tisíc korún! Kradnutie minerálov nie je bežnou vecou. Ťažko by sa totiž predávali, veď zberatelia poznajú každý vzácny kus a dobre vedia, kto čo má.
Banskobystrický zberateľ odhaduje hodnotu svojich minerálov na 600 - 700 tisíc korún. Pretože nemá nasledovateľa, zbierku nakoniec asi daruje múzeu.
