BANSKÁ BYSTRICA - Tri roky prešli odvtedy, čo v Bábkovom divadle na Rázcestí (BDNR) v Banskej Bystrici po prvý raz zazvonil Modrý telefón. Projekt ojedinelej a neštandardnej spolupráce divadla a tunajšieho Detského krízového centra Srdiečko na podporu a pomoc zneužívaným a týraným deťom, počas troch rokov do bodky naplnil svoje poslanie – zazvonil v srdciach detí. Banskobystrické bábkové divadlo dalo týmto deťom šancu spoznať divadlo, nazrieť do neho z inej stránky, a to v zmysle princípov divadelnej tvorby, ktoré ho charakterizujú už viac ako štyri desaťročia jeho existencie. Je to predovšetkým otvorená komunikácia, rešpektovanie a tolerancia rozdielov, dispozícia cítiť a vnímať, prijímať a dopriať, inšpirovať, nenudiť...
prekračovať hranice všednosti, narušovať stereotyp, zabaviť, robiť veci inak. Tri roky deti objavovali svet a zákulisie divadla, tri roky všetci, ktorí sa do projektu zapojili a podporovali ho, objavovali tieto deti a vďaka ním aj seba.
Miniatúry, divadelné príbehy, ktorých súčasťou boli deti a odborní pracovníci z krízového centra, ale aj detský psychológ, tematicky spracovali problémové otázky syndrómu CAN (child abude and neglect, syndróm zneužívaného a týraného dieťaťa). Liliputánska rozprávka bola o tom, ako a kedy správne povedať nie, Bolko a Bolka, teater o klaunoch, maňuškách a bocianej kráľovnej bol venovaný tomu dobrému v nás.
V rámci projektu Modrý telefón deti z krízového centra navštevovali Tvorivé dielne v ateliéroch divadla a Minikurzy animácie pod vedením hercov BDNR. A... tiež mali možnosť zahrať si divadlo. Napríklad v Motáriu, ktoré bolo skutočne výnimočnou ukážkou spolupráce divadla a detí, konkrétne detí z DKC Srdiečko a detí z Prvej súkromnej základnej školy Slniečko v Banskej Bystrici. Motárium si deti autorsky navrhli a pripravili samé, pravdaže, v spolupráci s divadlom, a bola to nesporne historická divadelná udalosť na Slovensku!
Zavŕšením trojročnej spoločnej práce detí a divadla v projekte Modrý telefón bolo predprázdninové Halali. Predstavenie venované všetkým, ktorí majú radi divadlo, deti, a veria, že na druhej strane „halali“ nikdy nezaznie. Autorsky a režijne si ho pripravili deti z DKC Srdiečko v spolupráci s hercami BDNR Máriou Šamajovou a Jozefom Šamajom. V troch častiach bez prestávky (ak sa však potlesk ráta za prestávku, bolo ich viac ako dosť) deti hrali, tancovali, spievali. Prišla maliarka, dve dámy aj páni, čarodejníci, anjeli, klaun aj Pehaňa... V prvej časti si deti hľadali svoje miesto. Na stoličkách, z ktorých každá bola iná, výnimočná, s iným životným príbehom. Takisto ako deti. Druhá časť s názvom Ja „hrám“ bola o tom, že dobro vždy zvíťazí nad zlom.
V zázračnej škole malí čarodejníci, pod dohľadom tiež malých anjelov, vyčarovali svetlo, tmu, aj deti v nej stratené. „Deti nič nechcú, len nájsť kút, kde pôjdu spať so svojou rozprávkou,“ zaspievala Monika v pesničke o anjelovi. A potom prišlo roztancované finále! Lucia, Monika, Filip a Jožko sa vo svojich temperamentných tanečných kreáciách naozaj zaskveli... Koniec, potlesk, niekoľkonásobná klaňačka. Skončilo predstavenie aj projekt Modrý telefón.
„Veľmi by som chcel, aby ešte niečo také pre nás v divadle vymysleli,“ povedal jedným dychom po „breakovaní“ ešte trochu zadýchaný Filip Cibuľa. „Bolo to super, perfektné!“ Na break-dance chodil Filip rok a pol v Krupine, odkiaľ pochádza a kde začal tohtoročné prázdniny. „Idem domov, k otcovi, ale potom sa vrátim do centra a pôjdem do tábora.“ Na otázku, aké mal vysvedčenie, reagoval so smiechom: „Á, také ako chlapci zvyknú mať. Akurát...“ Ivana Dutková, ešte s klaunovským nosom a širokým, od ucha po ucho úsmevom, tiež skonštatovala, že v divadle je fajn. „Chodili sme sem každú sobotu a naozaj to stálo za to. Je mi ľúto, že projekt skončil, ale iste príde zase niečo nové. Ja však určite budem do divadla chodiť aj naďalej.“ Ivana bude prázdninovať v tábore na Tajove. Potom by mala ísť domov. Nastálo... Domov, kde to je? „Na Povrazníku...“
A čo na spoluprácu s deťmi hovoria herci, ktorí sa im celé tie tri roky venovali?
„Bola to úplne iná práca, než na akú sme zvyknutí. Aj keď my stále spolupracujeme s deťmi, predsa len práca s týmito deťmi je špecifická. Bolo veľmi zaujímavé spoznať ich, robiť s nimi a tak trošku s nimi vlastne aj žiť. Spočiatku sa im veľmi do toho nechcelo, boli takí trošku lacní, ale čím bližšie bola premiéra, tým boli aktívnejší, pridávali, pridávali a výsledok iste mnohých prekvapil,“ hovorí Jozef Šamaj. „Áno, prekvapili nás,“ dodáva Mária Šamajová. „Mám tie deti rada, sú to deti s obrovským srdiečkom. Deti boli uvoľnené, bezprostredné. To urobila táto práca, našli sa v tomto priestore, v tejto sále, dotkli sa divadla, dotkli sa samé seba, dotkli sa nás a všetkým nám bolo spolu dobre.“
Projekt Modrý telefón bol prvým projektom spolupráce divadla a detského krízového centra na Slovensku. Podporila ho Nadácia pre deti Slovenska 2003. Zúčastnilo sa na ňom viac ako tridsať detí. Tri roky trvalo toto spoločné priateľstvo. Tri roky je málo, ale môže byť aj veľa... Všetci, ktorí na projekte spolupracovali dúfajú, že to nebolo málo pre detskú dušu a pre srdiečko/Srdiečko.
Autor: gudz
