Odmalička bola samotár a mávala strelené nápady. Večne niečo vymýšľala a... snívala. Vo svojich snoch si predstavovala maličký ostrovček uprostred tyrkysového Karibského mora. A tento jej sen mal meno Jamajka. V deň, keď sa jej sen premenil na skutočnosť... „vzplanula ako svätožiara a jej srdce zdivelo vášňou k Jamajke“.
„Túžim po dobrodružstve... Túžim po romantike morí, cudzích miest, cudzích úsmevov... Skrátka, túžim sa oddávať pokušeniam prv, než ma pokročilý vek a zodpovednosť oberú o odvahu. Bojím sa, že mladosť, ten pulzujúci tep radosti, rýchlo pominie. Bojím sa, že by ma raz, keď budem starou babkou, mohli prenasledovať myšlienky na pokušenia, ktorým som sa neodvážila podľahnúť.“
Má dvadsaťpäť rokov a minimálne dvadsaťštyri hodín denne sa smeje. Cestuje, fotografuje, píše knihy a reportáže. Miluje Karibik, slobodu a úprimných ľudí. Hlboko v srdci nosí Jamajku, svoj vysnívaný ostrov anjelov. Žila medzi šamanmi a vďaka svojej odvahe si vyslúžila prezývku Tiger. Zažila a prežila už všeličo - hurikán aj svrab, uštipnutie jedovatým hadom, otravu toxickým ovocím, lovila barakudy, plávala s krokodílmi, stretla Fidela Castra... Domov, do Kováčovej, sa vracia, keď jej ide o život a keď sa jej minú doláre. Najsilnejší pocit, ktorý pri návrate domov cíti, je hlad... Prosím, zoznámte sa. Anita Balejíková. Alebo Nita (na snímke).
V úvode sme citovali z jej knihy Jamajka ostrov anjelov. Sú v nej aj tieto slová: Rozpoviem vám príbeh, ktorý je pravdivý a predsa neuveriteľný. Odhalím vám úžasný svet, v ktorom je nebo jasnejšie, kvety sú voňavejšie, ovocie sladšie a slnko teplejšie než to, čo svieti na zvyšok sveta. Svet, z ktorého sa nebudete chcieť vrátiť... Tak podajte mi ruku a nasledujte ma...
Anita Balejíková je expertka na Karibik. Jamajku objavila svojím srdcom. Ten ostrov, celkom celý, s ľuďmi, zvieratami, stromami a kvetmi, morom i nebom, zostal v ňom. V jej srdci. Skutočne výnimočná je táto mladá žena.
Cestovateľka, spisovateľka? So smiechom hovorí, že zo všetkého najviac je asi poriadny divoch. „Som tuším priekopníčka v slovenskej ženskej cestopisnej aktivite, lebo cestujem úplne sama. Žijem s domorodcami a píšem aj knihy... Ale všetci tí, čo ma poznajú, automaticky svorne tvrdia, že som divoška. Naozaj rada riskujem a skúšam všetko to, čo by sa iní nikdy v živote neodvážili skúsiť...!“
Vnútorný nepokoj ju ženie z miesta na miesto. Žije tu i tam, nikde a všade. Je vždy úprimná, zvyčajne usmiata a priateľská. To je jej devíza, ktorá ju drží nad vodou, nech je kdekoľvek. Vie, že radosť, ktorú rozdáva, sa jej vráti do srdca... Aj na Jamajku, ako sme už spomenuli, ju pritiahol hlas srdca. „Išla som spoznávať iné národy, vôňu oceánu, spev delfínov... ale napríklad tiež aj zvuk streľby gangstrov za bieleho dňa. Chcela som všetko možné, aby som sa mohla tešiť zo života, no dostala som život, aby som sa naučila tešiť zo všetkého možného. Som tulák a netajím sa tým,“ smeje sa Nita.
Pozná Španielsko, Kubu, Haiti, Dominikánsku Republiku, no a Jamajku... „Krajín, ktoré som precestovala, zas až tak veľa nie je, ale tie čo som spomenula, mám prebádané tak dokonale, že zanedlho hádam budem poznať aj mená všetkých obyvateľov! Raz dávno som zháňala aktuálnu slovenskú knihu o karibských ostrovoch. Márne. Našla som cestopisy o všetkých krajinách, no Karibik akoby ani neexistoval! Vravím si, dievča, musíš s tým niečo urobiť! No a tak už piaty rok lietam hore-dolu a objavujem Veľké Antily, píšem o nich reportáže, knihy. Vďaka tomu som sa na Slovensku stala jediným špecialistom na Karibik.“
V knižke Jamajka ostrov anjelov, sa Nita otvorene vyznáva z lásky k Jamajke. Lásky, o ktorej píše a vraví, že je osudová, až bolestivá... Prečo? Aj na túto otázku sme našli odpoveď v jej knihe.
„Zakaždým, keď Jamajku opúšťam, srdce sa mi v hrudi trepe ako postrelený vták a plačem. Navštívila som mnoho krásnych krajín, ale jedine tu som našla to, čo mi celý život chýbalo – pokoj v duši. Milujem každú piaď zeme na tomto čarovnom ostrovčeku, tučné ženičky na trhu, od ktorých zvyknem kupovať ovocie, malých černoškov, i vychudnuté psy, ktoré - tak ako ja - nepatria nikomu. Jamajka sa mi stala skutočným domovom, nech to znie akokoľvek. A aj keď už nemám nad hlavou horúce jamajské slnko, moje srdce je navždy zaliate jeho teplom...“
Najradšej sa na svojich cestách stretáva s ľuďmi úprimnými. Aj keď mnohí jej dobrí priatelia obývajú milionárske tridsaťizbové vily, vo všeobecnosti má radšej ľudí jednoduchých. Často sa teda stretáva aj s takými, ktorých svet odvrhol. S úbohými žobrákmi, skrachovanými prostitútkami, bezdomovcami, zúfalými narkomanmi... „Ak im dôverujete, prejavia vám toľko miloty ako málokto! Držím sa zásady, že veľký človek ukáže svoju veľkosť na tom, ako sa správa k ľuďom malým. Čím sú ľudia chudobnejší, tým viac by sme sa k nim mali znížiť.“
Každého, kto cestuje na vlastnú päsť, skôr či neskôr postretne nejaký problém. Pravdaže, aj Nita si užila veľa chvíľ, keď jej ani náhodou nebolo do smiechu. V Kingstone ju chcel zastreliť chlap, ktorého fotila bez opýtania, zažila hurikán aj svrab, naháňali ju zločinci, poštípal jedovatý had, do kokakoly je primiešali halucinogény, otrávila sa toxickým ovocím a omylom sa ocitla aj vo väzení... „Skúsenosť je na nezaplatenie! Ale samozrejme, mám aj kopu krásnych zážitkov. Dva dni na opustenom ostrove, pasenie kráv na kubánskej farme, nočný lov barakúd, plávanie s krokodílmi, náhodné stretnutie Fidela Castra... No a som poverčivá ako stará babka! Odvtedy, čo som žila so šamanmi, praktizujem všelijaké prapodivné rituály... raz ma za to istotne upália! (Smiech.) Na cestách ma ochraňuje viera v Boha, úprimný úsmev a drevený prívesok „tri tváre“, ktorý mi daroval jeden jamajský dedko, a ktorý nosím neustále na krku.“
Šamani vniesli do jej života a myslenia pokoj a rozvahu. „Teraz, keď už presne viem, čo nasleduje po smrti, som omnoho vyrovnanejšia než predtým. Občas komunikujem s duchom mojej milovanej starkej, ktorá umrela pred rokom a dlho som sa s tým nevedela zmieriť. Vďaka učeniu šamanov ma dnes myšlienka na smrť už nemôže vydesiť.“
A myšlienka na lásku ju nedesí? Tá už vôbec nie! Ako vraví, Amor už do nej stihol vystrieľať celý arzenál svojich šípov! Práve na Jamajke stretla muža, ktorý si ju silou svojej charizmy načisto podmanil! „Stal sa takou mojou fixnou ideou, nech som kdekoľvek, kedykoľvek a s kýmkoľvek, len čo zavriem oči, som opäť s ním. Je nádherný nielen svojím zjavom, ale aj duchom! Keď načúvam jeho slovám, je to ako keby som sa ponorila do hlbín oceánu a v tom očarujúcom tichu zabudla na všetok ten svetský, pozemský hluk. Mám isté morálne zásady a nie som typ, ktorý podlieha chvíľkovým intímnym dobrodružstvám s domorodcami, aj keď iní turisti ich vyhľadávajú zámerne. Keď som však stretla tohto rastamana, čosi mi našepkalo, že toto nie je o „dovolenkovej láske“, ale o niečom úplne inom. O romantike, sile a pravde. Prečo nie Slovák, ale exotický Jamajčan? Lebo osud to zariadil takto. Nie je pre mňa dôležité, či je niekto biely, alebo čokoládový. Rozdiely vnímam predovšetkým v povahe. Pre našich mužov som, ako tvrdia, príliš „hŕŕŕ“, neviem obsedieť na mieste, som príliš aktívna, príliš spoločenská, príliš nezávislá, hlučná a uvravená... Takže mi neostávalo iné, len čakať na podobného divocha ako som ja. Môj priateľ, ktorého som fotila aj do svojho budúcoročného kalendára, to je ozajstné dieťa prírody. Stále dobre naladený, spontánny a jednoduchý, nedokáže sa pretvarovať, ani robiť druhým zle. Teší sa zo života a keď som s ním, uvedomujem si, že šťastný vlastne možno byť aj len tak, pre nič. Táto jeho živočíšnosť ma fascinuje! Okrem toho, často sa mi zdá, že ho poznám už celú večnosť. Francúzi tomu vravia déja vú...“
Déja vú, to je o už videnom, už prežitom. O minulosti. A čo budúcnosť? Nita priznáva, že tým si hlavu neláme. „Pri mojom riskantnom povolaní, plnom nástrah, nikdy nie je isté, či nejaká budúcnosť vôbec bude. (Smiech.) Čo mi prinesie budúcnosť, ukáže čas. Zatiaľ cestujem a najnovšie robím aj sprievodkyňu. Našich ľudí zo Slovenska beriem zo sebou na Karibské ostrovy a vodím ich po všetkých mojich obľúbených miestach, o ktorých cestovky ani nechyrujú! Moji turisti vravia, že ísť niekam so mnou, to je zážitok na celý život.“ (Smiech.)
Tak vám poviem, verte týmto jej slovám. Zážitkom je už čítanie jej knihy. Nie je to cestopis v pravom zmysle, ako upozorňuje na jej začiatku. Je to pohľad na jednoduchých ľudí, ich každodenný život, pocity a myšlienky – pretože len ľudia sú skutočným meradlom krásy a hodnôt. Je to príbeh pravdivý a osoby, ktoré v ňom vystupujú, sú skutočné.