V letnom integračnom tábore, ktorý organizuje Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska (ÚNSS), sa rekreovali úplne nevidiace, prakticky nevidiace, slabozraké aj vidiace deti. Počasie im minulý týždeň veľmi neprialo, a tak to, na čo sa deti najviac tešili, kúpanie na banskobystrickom plážovom kúpalisku, museli oželieť. Deti sa však ani náhodou nenudili. Nemali na nudu čas. Inštruktori im pripravili kopec zaujímavých činností, hier, súťaží a zábavy a nielen vovnútri zariadenia. Zakaždým, keď prestalo pršať, čo aj pomedzi kvapky dažďa, vychádzali do prírody.
„Improvizujeme. Program prispôsobujeme počasiu, aby si deti užili aj slnka,“ povedala nám jedna z ôsmich inštruktorov tábora Tatiana Mikulášková, inak tiež riaditeľka ÚNSS. Vo štvrtok podvečer, keď sme do Tajova prišli, deti "doma" neboli. Konečne totiž svietilo slnko, a tak sa podujali zdolať neďaleký kopec. A nebol to v ten deň ich prvý výlet.
„Urobili sme si pešiu túru do Kordík a počas nej rýchlokurz sprievodcov. Vlastne celý táborový program prispôsobujeme tak, aby deti to, čo robíme, mohli využiť v každodennom živote. Tento výlet deti absolvovali vo dvojiciach, vidiace deti alebo slabozrakí s nevidiacimi. Učili sme ich správny postup pri sprevádzaní nevidiaceho. Deti, ktoré vidia, si tiež vyskúšali, aké to je byť tými, čo nevidia, aby ľahšie pochopili úlohu sprievodcu nevidiacich,“ hovorí T. Mikulášková a dodáva, že nevidiace alebo prakticky nevidiace deti môžu robiť veľmi veľa vecí. „Aj keď sa to možno nezdá, dokážu všeličo. Napríklad sme si tu robili divadlo. Dva dni sa deti pripravovali a nacvičovali divadlo podľa toho, aké rozprávkové postavy si „vytiahli“. Podľa týchto postáv vymysleli rozprávky, napísali scenár, vyrobili si kostýmy, kulisy, no a potom sa predviedli na prehliadke.“
Ešte na začiatku tábora si deti zahrali malú orientačnú hru, aby sa vedeli pohybovať v chate a okolí, podľa označení, samozrejme, aj v Braillovom písme. Ďalšiu orientačnú hru absolvovali v obci. Rozdelení v skupinkách plnili rôzne úlohy, okrem iného tiež u Tajovčanov zbierali informácie o ich dedine, a tak sa dozvedeli trebárs, koľko miništrantov miništrovalo v nedeľu v kostole, ako sa podkúvajú kone, alebo ako sa robí kyslá kapusta...
V tábore deti vstávajú ráno o pol ôsmej... teda mali by vstávať. Potom nasleduje rozcvička... teda nie vždy, iba keď neprší. Po nočnej hre kompletne celý tábor, deti aj inštruktori, sa zobudili o štvrť na desať. Do nočnej hry totiž vstávali v noci o druhej. S tým, že jeden z vedúcich sa stratil v lese, kde chystal hru na ďalší deň a niet ho. Treba ho hľadať. „Zinscenovali sme to tak, že niektoré deti ešte stále veria tomu, že to nebola hra, ale že sa skutočne stratil a tešia sa z toho, že pomohli pri hľadaní,“ smeje sa Tatiana. „V lese bola úplná tma, deti sa pohybovali v bludisku špagátov, ktoré ich napokon doviedli k cieľu, k horiacej fakli a stratenému vedúcemu.“
Výpočet akcií, ktoré deti do štvrtka absolvovali, je bohatý. A to ešte mali pred sebou tri dni a v nich výlet ku koňom na Králiky, táborovú športovú olympiádu, diskotéku, táborák, futbal, vorkšopy s tvorbou zo slamy, hliny, sadry... Až do konca tábora funguje banka, v ktorej za menu nazvanú „prachy“ (deti ich získavajú za aktivitu) si nakupujú rôzne služby. Napríklad, jeden deň za teba upracem. Alebo, usteliem ti posteľ, celý deň ti budem robiť sprievodcu... Tiež si otvorili táborovú poštu. V poštovej schránke sa hromadia verejné, no aj tajné listy pre tajné lásky. V spoločenskej miestnosti chaty má každý zavesený svoj náhrdelník so symbolmi z cestovín, na ktorom sú „odkazy“. Cestoviny rôznych tvarov a farieb nahrádzajú slová, vety, vyznania, lásku, radosť aj hnev, vďaku.
„V tomto tábore sa mi páči, že deti držia spolu. Staršie aj mladšie, vidiace aj nevidiace. Sú zvyknuté si pomáhať a naozaj si pomáhajú. Dobre sa s nimi pracuje,“ stihla povedať Tatiana chvíľu predtým, ako sa na ceste objavili prvé deti vracajúce sa z lesa. Potom sa už k slovu veľmi ani nedostala. Deti prišli vo dvojiciach. Ruka v ruke. Len čo zaregistrovali našu prítomnosť, snažili sa dostať čo najbližšie a zistiť, čo sme zač. Dotykmi a otázkami. Juditku zaujal diktafón. Prekladala si ho v dlaniach, načúvala a potom bez problémov a bezchybne do neho naspievala súčasný veľký hit Dragostea Din Tei od rumunských O Zone. „Mňa spev veľmi zaujíma a baví. Stačí, že si dva, tri razy vypočujem pesničku a už ju viem,“ smeje sa Juditka, ktorá do tábora prišla z Košíc.
Dominke sa páči les. Aj ihrisko. A páčil sa jej ten vodiaci pes. Tiež by chcela takého. Píše veľa listov a chváli sa, že minulý rok v tábore dostala diplom za najlepšiu pisateľku tajných pôšt. Je z Hrnčiaroviec pri Trnave a... „Najviac sa teším na diskotéku, ktorú prežijem s Ondrejom!“
Ondro sa uškrnul a čosi poznamenal. Má trinásť rokov a je z neďalekého Jasenia. „Všetko je tu úplne super, okrem jedného. Stále prší.“ Pochvaľuje si divadlo. On v ňom hral morskú vílu. S bábkami z kartónu, ktoré si sami vyrobili. Tiež sa teší z toho, že čoskoro určite odhalia toho špióna, čo je tiež jedna z hier, ako poznamenáva inštruktorka Tatiana a pokúša sa utíšiť deti, aby sa končene dostal k slovu aj Maťko. Ten je zas z Bratislavy a priznáva, že kopec ho poriadne zmoril. „Vôbec som nevládal, ale pomohol mi Lukáš.“ Maťko si v divadle zahral Marfušu z Mrázika. Veľmi sa teší na koníky a na diskotéku. Je vraj veľký tanečník a hudobník. A jedák! Po večeri sa už tradične pýta - a bude druhá večera? No nielen Maťkovi, všetkým tu chutí jesť. Veď stačilo spomenúť večeru a deti sa rozpŕchli. O chvíľočku už sedeli pri stoloch, plné očakávania, čo dobrého im tentoraz navarili. Po večeri, pred spaním, sa zídu na jednej izbe a niektorý z inštruktorov im rozpovie rozprávku. Tešia sa na ňu. Vždy ju prežívajú. Ak je veselá, smejú sa, ak je smutná, lebo rozprávky bývajú aj smutné, plačú... Sú to deti ako všetky ostatné. Akurát trochu inak vnímajú. Trochu menej alebo viac ako menej očami, no o to viac pocitmi, citmi, srdcom...
Deti sa vracajú z výletu, ruka v ruke, vo dvojiciach.
Jarko hľadá náhrdelník so svojím menom - je napísané Braillovým písmom.