Reštaurácia hotela vzdialeného necelé štyri kilometre od Versailles, patrí medzi zariadenia pre vyššie spoločenské vrstvy. Je isté, že Francúzsko, ktoré obohatilo svetový slovník termínom gurmán, len tak hocikoho k hrncom nepustí.
Podľa fotografie pracujete v luxusnom prostredí.
- A má aj významnú minulosť: Na miestach, resp. na základoch dnešného hotelového komplexu stáli objekty kráľovskej farmy Ľudovíta XIV. V priestoroch terajšej kongresovej sály bola napríklad koniareň Jeho výsosti. Máte vysvedčenie absolventa hotelovej akadémie, zrejme to aj značne zavážilo, napriek tomu: Nepociťujete ako cudzinec z bývalého východného bloku určitú diskrimináciu, napríklad v odmeňovaní?
- Nie som lacná pracovná sila. Mimochodom, kuchári v celej krajine majú rovnaké platy. Vo vidieckom penzióne ako v Paríži. Rovnako zarába Francúz aj cudzinec. Ja som na tom dokonca lepšie. Domáci personál platí za apartmán mesačne 300-350 eur, mňa stojí ubytovanie podstatne menej.
Ako ste sa vôbec dostali do Francúzska? Bola to náhoda, alebo to cielený výber na základe jazykovej výbavy?
- Dnes to nazývam fantastická odvaha. Nevedel som totiž po francúzsky ani zaťať. Snažil som sa natlačiť do hlavy aspoň najzákladnejšie slovíčka…chlieb, nôž, merci, kurča, panvica… Pár dní pred odchodom. Skrátka, chcel som ísť von, bral som prvé, čo mi príležitosť ponúkla. Až na mieste som si uvedomil, že s angličtinou a nemčinou, nepochodím, ostatne to je o Francúzoch stará známa vec. Začiatky boli fakt tvrdé. Musel som napríklad rešpektovať tamojšie pracovné techniky. Niekedy to síce zachádzalo až do extrémov, napríklad, ako sa správne drží kastról… Napriek tomu neľutujem! Uvažujem dokonca, že sa vo Francúzsku usadím natrvalo.
Viete o Slovákoch, ktorí to už urobili alebo dočasne pracujú niekde v blízkom okolí?
- Spolu so mnou sú v hoteli ešte tri slovenské slečny. Dve v reštauračnej obsluhe, jedna má na starosti obchodné záležitosti. Konkrétne v Paríži, vzdialenom od nášho Los Loges en Josas iba 20 kilometrov, poznám najmenej desať Slovákov. Skupina, ktorá udržiava kontakty a organizuje rôzne spoločné párty je však oveľa početnejšia. Okolo veľkej noci si pozýva z domova folklórne muziky a tanečníkov. Každú prvú nedeľu sú dokonca v kostole sv. Madelen priamo v centre Paríža slovenské sväté omše. Slúži ich slovenský kňaz. Viem o lekárovi, ktorý praxuje v jednej z tamojších nemocníc, sú tam naše o au-pairky…
Čo vám na Francúzoch konvenuje a naopak, prekáža?
- Nepáčilo sa mi napríklad, ako sa správali pri nedávnych ME vo futbale. Kým neprehrali, ukazovali fotografie s mužstvom a hovorili, to sú naši, Francúzi, hoci ich je tam koľko… Dvaja?! Po prehre to už Francúzi neboli, ale prisťahovalci. Na druhej strane, nemôžem im, ani prevahe Európanov vyčítať, že nás stále považujú za necivilizovanú chudobu, ktorá videla asfaltku až za čiarou, že sme negramotní, a možno dodnes "hniezdime".
Z čoho usudzujete ?
- Za pomaly štyri roky som vo Francúzsku nezavadil o jediný prospekt o krajine! Všade, kde sa to len trochu motá okolo turizmu a cestovného ruchu sú voľne dostupné propagačné materiály. Aké chcete: Mali, Senegal, čierny aj žltý svet - Slovensko nenájdete. Iba raz som nás objavil. Aj to len vďaka Českej knižočke, ktorá nám prepustila dve posledné stránky zo svojej prezentácie. Myslím si, že sú zato zodpovední konkrétni ľudia. A aj dobre platení.
Dajte radšej niečo "zo stola". Čím to podľa vás je, že národ, ktorý tak rád užíva z Božích darov ostáva stále pohľadný a štíhly ?
- Francúzi považujú obed a večeru za malú spoločenskú udalosť, kde čas nehrá rolu. Nie je v tom chvat, ale pohoda, čo trvá dve, niekedy aj tri hodiny. A nenapchávajú sa. Naši ľudia vstávajú od tabule zmorení. Žujú. Do "zásoby", niektorí priam do truhly.
O Francúzoch je známe, že nepatria medzi zanietených cestovateľov. Zdôvodňujú to tým, že všetko majú. Hory aj more. Ako je to s vami ?
- Zatiaľ podobne. Všetky dovolenky trávim doma, v Brezne. Teším sa na čierny alebo zemiakový chlieb. Tam som iba na bagetách. Náš chlieb je torta!
