Streda, 28. október, 2020 | Meniny má DobromilaKrížovkyKrížovky

Pamäť má dobrú. Žiaľ, radšej by si to nepamätal...


Sedemdesiatsedemročný Alexander Breuer, jeden z posledných žijúcich svedkov v kauze Nižňanského, prišiel z Izraela do Banskej Bystrice, kde sa stretol s Ľubicou Lintnerovou, vnučkou manželov, ktorí cez vojnu ukrývali jeho rodičov. V bývalej obci, dnešnej mestskej časti Rudlová, našlo úkryt a pomoc veľa prenasledovaných Židov, partizánov, slovenských a ruských vojakov. Medzi nimi aj rodičia Alexandra Breuera, ktorých 20. decembra 1944 zavraždili v Kremničke. Stretnutie s vnučkou ľudí, ktorí im poskytli pomoc, bolo dojímavé, plné emócií a... spomienok.


Pred štyridsiatimi rokmi Alexander Breuer odišiel z bývalého Československa do Izraela. Presne 20. decembra 1964, dvadsať rokov po smrti svojich rodičov. Na otázku, prečo a prečo práve do Izraela, s úsmevom a s peknou slovenčinou odpovedá: „Neopustil som Slovensko z politických, či nejakých ekonomických dôvodov. Boli to čiste rodinné dôvody. Ale to je veľmi dlhý príbeh. A prečo Izrael? Tu zohrala svoju úlohu náhoda. Pôvodne som mal namierené do Kanady, do Montrealu, ale ako vravím, zasiahla náhoda a tá mala podobu brožúrky izraelského veľvyslanectva v Prahe, v ktorej stálo, že každý Žid, ktorý sa vráti do Izraela, dostane tri veci – okamžite štátne občianstvo, byt a robotu. Tak som šiel. A moje dve deti so mnou! Ukradol som ich! Život bez nich som si nevedel predstaviť. Pravda je, že všetko, čo som na Slovensku cítil a miloval, som si vzal so sebou. Určite som občanom, a dosť hrdým občanom Izraelského štátu, ale necítim menej voči Slovensku. Myslím na Slovensko vždy vrúcne.“

Po prvý raz sa na Slovensko vrátil koncom februára 1990, čiže po takmer tridsiatich rokoch. „Tie pocity pri návrate domov boli mimoriadne. Bol som taký rozrušený, že som nevedel nájsť cestu na Suché Mýto. Bol som ako nepríčetný a keby ste sa ma boli opýtali, ako sa volám, povedal by som, že...streda!“ Odvtedy navštívil Slovensko niekoľkokrát. Zakaždým, pri každej návšteve, ožívajú jeho spomienky. Vynárajú sa, sú neodbytné, o nič menej smutné, o nič menej kruté ako pred rokom, desiatimi, či päťdesiatimi rokmi. Myslí si, že by nebol schopný prežívať svoje spomienky znova. Ale prežíva. Nielen preto, že má dobrú pamäť. Ale preto, lebo inak sa to jednoducho nedá...

Tým dňom prestal žiť ako Žid
V Zlatých Moravciach, kde sa v máji 1927 narodil, nebolo veľa Židov. Ani židovská škola tu nebola. Chodil preto do verejnej školy a okrem toho sa šesť rokov v chederi učil židovské náboženstvo. Jeho rodičia tu mali obchodík s lahôdkami. Otec Jozef, v bežnom živote ho volali Armin, bol horlivým študentom Talmudu a hlboko veriacim človekom. Alexander, Alex, alebo jednoducho Šaňo, s ním každé ráno chodieval do synagógy. V roku 1940, to už mal dvanásť rokov, museli všetci Židia na verejnosti nosiť na šatách žltú hviezdu. Židovské deti povyhadzovali zo škôl, Šaňovým rodičom vzali obchod a dali ho zadarmo nejakému kresťanovi. Otec sa stal robotníkom v továrni na mydlo a mama zostala doma s tromi deťmi, Šaňom a jeho staršími súrodencami, Ernestom a Editou. Keď sa v roku 1942 začali prvé transporty slovenských Židov do Lublina a Osvienčimu, Šaňo na želanie rodičov odišiel z ješivy (židovská náboženská škola) v Topoľčanoch a vrátil sa domov do Zlatých Moraviec. Bolo to v apríli, tesne pred veľkonočnými sviatkami. V máji ho rodičia poslali do Bratislavy, aby ho uchránili pred transportom do Osvienčimu. Cestou si sňal žltú židovskú hviezdu.
„V Bratislave na mňa čakal jeden človek, u ktorého som zostal tri či štyri dni. Zažil som vtedy svoj prvý religiózny zážitok a ten ma ovplyvnil na celý život. Večer ma ten pán vzal do reštaurácie a tam som prvý raz v živote jedol jedlo, ktoré nebolo kóšer. Čakal som, že sa stane niečo hrozné, ale nestalo sa nič. Bolo mi jasné, že môžem pokojne jedávať aj nekóšer, čo robím dodnes. V dôsledku toho som počnúc tým dňom prestal žiť ako Žid.“


Meno, ktoré mu zachránilo život
Nasledujúce dni, týždne a mesiace Šaňo prežíval u príbuzných v Maďarsku. V Budapešti žil viac ako rok pod tromi rôznymi menami, dvoma židovskými a jedným kresťanským.
„Všade, kde som sa pohol, musel som sa preukázať niektorými papiermi a vždy som musel povedať to správne meno. Keď to bolo možné, používal som jedno zo svojich židovských mien. V dome kde som býval a na uliciach, kde dokumenty kontrolovali Nemci, som bol kresťan. Nepamätám si už, aké meno som používal v továrni, kde som pracoval ako poslíček, ani žiadne iné svoje mená si nepamätám. Iba jedno jediné, ktoré mi neskôr zachránilo život. Janko Kováč...“
Keď Nemci 19. marca 1944 vtrhli do Maďarska, rozhodol sa vrátiť domov, na Slovensko. Od tety, vdovy po rabínovi Hirschlerovi sa dozvedel, že jeho rodičia a brat Ernest sú v pracovnom tábore v Novákoch. V jedno júnové nedeľné ráno sa vybral navštíviť ich. Cestoval vlakom, bez žltej hviezdy a bez papierov. Jeho veľkým šťastím bolo, že nevyzeral ako Žid. Nikdy ho nikto za Žida nepovažoval.
„Každý ma mal za kresťanského chlapca a to mi nepochybne zachránilo život. V tábore v Novákoch boli len Židia, strážila ho Hlinkova garda, väčšinou miestni fašisti a zopár Nemcov. Povolili mi vstup, ani som sa nemusel zapísať. Myslím, že som bol jediný Žid na svete, ktorý žil v tábore dobrovoľne a ilegálne, lebo si to jeho rodičia želali... Takisto na želanie rodičov a najmä brata Ernesta, musel z tábora odísť a vrátiť sa do Bratislavy.
O pár dní vypuklo Slovenské národné povstanie. Predtým však Šaňo v Bratislave stretol Arminka. Armin Gelb, Žid z jeho rodného mesta, zohral v jeho živote veľmi dôležitú úlohu. Bol to totiž on, čo mu dal preukaz na meno Janko Kováč, narodený vo Zvolene v roku 1926, učeň. Bol to on, kto mu oznámil, že na strednom Slovensku vypuklo povstanie, bol to on, kto navrhol, aby nasadli na vlak a vybrali sa tam. Vo Zvolene sa pridali sa k partizánom. Šaňo dostal partizánsky preukaz... na meno Janko Kováč, obliekol si uniformu a stal sa slovenským partizánom.


Hlavný zdravotnícky pomocník
Zo Zvolena ich previezli k jednotke, ktorá mala postavenie pri Banskej Bystrici. O týždeň neskôr, 10. septembra 1944, už boli na ceste k frontovej línii v kopcoch pri Starých Horách. „Keď sme sa dostali do frontovej línie, zaľahli sme do blata a začali strieľať. Nikdy predtým som pušku v rukách nedržal. Moja stará česká puška bola dlhšia než ja a keď som vystrelil, takmer som si vykĺbil rameno...“
Následkom streľby sa mu poškodil sluch. S vážnym zápalom ucha sa ocitol v nemocnici v Banskej Bystrici. Odtiaľ jeho cesta – už ako zdravotníka, viedla do poľnej nemocnice ukrytej vysoko v lese asi osem kilometrov od hlavnej cesty pri dedinke Hiadeľ.
„Poľný špitál bol umiestnený v malej škole, ktorá mala iba dve miestnosti, bolo tam asi desať pacientov, personál tvoril židovský doktor menom Levy, ktorý bol chirurgom a ja, hlavný zdravotnícky pomocník a vrchná sestra v jednej osobe. Vo veku sedemnástich rokov som sa teda stal chirurgickým asistentom doktora Levyho. Vykonávali sme také isté operácie, ako v ktorejkoľvek inej nemocnici, napríklad odstraňovanie črepín zo šrapnelov, ibaže v obzvlášť primitívnych podmienkach.“


Akoby k nim nepatril
Koncom októbra 1944, keď Šaňo v breznianskej nemocnici takmer umrel na dyzentériu, zjavila sa pri jeho posteli mama. Spolu s ostanými Židmi ušli z Novák a usadili sa v centre povstania, v dedinách a na predmestiach Banskej Bystrice. Nie však nadlho. Do mesta vpadli Nemci. Ľudia si vzali to najnutnejšie a utekali sa ukryť do lesa. Šaňo, jeho otec a matka utekali tiež.
„Bolo nás tam niekoľko tisíc. V lese bola tma a okolo polnoci začalo pršať. Ani sme nevedeli kam ideme. Zrazu v blízkosti zaduneli výbuchy. Zazneli výkriky ranených. Naša skupinka sa scvrkla na trinásť Židov. Pochodovali sme celú noc až do rána. Ja jediný som mal pušku a nejaké „skúsenosti“ z boja. Viedol som teda skupinu...“
Ukryli sa v jaskyni na Pánskom diele. Strávili v nej necelý týždeň. V jednej chvíli chcel Šaňo podpáliť oheň svojím falošným preukazom na meno Janko Kováč. Otec mu to nedovolil. Ten preukaz mu zachránil život, keď ich v jaskyni objavili gardisti.
„Robil som zo seba odvážneho a nezávislého chlapca. Vyzeral som ako všetko, len nie ako židovský chlapec. Nikto na svete si nikdy ani len nepomyslel, že som Žid. A toto bola moja prvá lekcia, ako sa vydeliť z môjho sveta a urobiť všetko, aby som prežil.“
Pri zostupe z hôr gardisti na ľudí kričali, kopali ich, surovo zaobchádzali s tými, čo zaostávali, nevládali a padali. Aj Šaňova matka spadla... ale on nemohol, nevedel, ako jej pomôcť. Správal sa ako keby ku nim vôbec nepatril. Aj v nákladiaku, čo ich potom odvážal do Bystrice, sedel od Židov čo najďalej... aby bolo jasné, že on, Janko Kováč zo Zvolena, so Židmi nemá nič spoločné.


Jeho meno nikdy nezabudne
Zostal s nimi, s gardistami. Obliekli mu uniformu Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, POHG, a stal sa jedným z nich. Bol vystrašený, úplne ho premkol strach z toho, že niekde v meste stretne niekoho kto ho spozná, kto vie, že je Žid. Robil všetko preto, aby s gardistami nemusel chodiť vonku. Dali mu strážiť Židov, ktorých spolu s ním pochytali v tej jaskyni a zatvorili v jednej banskobystrickej škole (dnešnej stavebnej priemyslovke). Tam naposledy videl svoju mamu. Aj svojho otca...
Oddiel mal 150 vojakov, desiati z nich boli dobrovoľníci, skutoční fašisti. Ako sa Šaňo neskôr dozvedel, oni boli jediní, čo vykonávali brutálne činy. Ich skupinka z jaskyne sa dostala do rúk práve týmto desiatim. Ostatní 140 vojaci sa na vraždení nezúčastňovali. Šaňa, alias Janka Kováča zaradili k desiatim „vyvoleným“. Bol vojak číslo 151, jeho meno však na raňajších nástupoch nikdy nevyvolávali. Až po rokoch sa dozvedel, že jeho meno vlastne nikdy oficiálne nefigurovalo na zozname vojakov.
Lichtneker, Šaňov takzvaný patrón a ochranca, sa ho raz opýtal, či sa pamätá na Židov, ktorých chytili vtedy v jaskyni. Odpovedal, že ani veľmi nie. „Včera sme ich všetkých postrieľali“, povedal on. V Kremničke pri Banskej Bystrici väzňov zoradili pred hlbokými protitankovými zákopmi, ktoré vykopali miestni obyvatelia predtým ako padla Banská Bystrica. Zákopy boli tri metre široké a dva metre hlboké.
„Napokon prišlo to najhoršie. Lichtneker, jeho meno nikdy nezabudnem, povedal: „Pamätáš sa, že medzi tými Židmi boli aj takí starší manželia, menom Breuer? Sám som ich zabil. Prikázal som tej žene, aby zišla do zákopu a mužovi, aby ju objal a jednou guľkou som ich dostal oboch. Keď spadli dolu, ešte som ich dorazil. Počúval som ho a bolo mi jasné, že chlap, čo sedával a spal vedľa mňa, môj ochranca, ten, čo sa o mňa vždy staral, je ten, kto včera zavraždil mojich rodičov...“


Komu vďačí za život
V ten večer mu aj ostatní vrahovia porozprávali ako vraždili. Hovorili o dievčati menom Heda. Heda Danzigová zo Zlatých Moraviec bola Šaňova sesternica. Predtým ako ju zabili, ju znásilnili. Hovorili o matke, čo bránila svojho štvorročného syna, ktorému prestrelili čeľusť. Zabili ich. Oboch...
„Vraždenie trvalo niekoľko dní. Tých, ktorých pochytali odvliekli do Kremničky a tam ich povraždili – 747 ľudí tam zomrelo. Každý deň desiati vrahovia odišli zabíjať inam. Potom sa vrátili a takto sa to opakovalo dookola. Vždy som mal pred sebou Lichtnekera, ktorý zavraždil mojich rodičov. Bolo mi z toho zle a asi mi to bolo vidieť aj na tvári aj v správaní, lebo jedného dňa mi Lichtneker povedal: „Vieš, Janko, toto nie je miesto pre teba, to nie sú veci pre chlapca. Zdravotník potrebuje pomocníka. Možno by sa ti tam viac páčilo...“ Stále ma považovali za chlapca, lebo som tak vyzeral. Ešte toho istého dňa ma preložili do ošetrovne. Bola to veľká úľava.“
Chodili za ním každý deň a rozprávali o svojich „hrdinských“ činoch. Počúval a všetko si ukladal do pamäti. Keď sa jednotka začala pripravovať na presun z Krupiny do Bratislavy, ušiel. Bolo to 22. decembra 1944. Ten dátum si pamätá. Pamäť má veľmi dobrú, ako hovorí, bohužiaľ, ako rád by si to všetko nepamätal! Na ľudí, ktorí mu pomáhali si Alexander Breuer spomína s láskou a rád. Siedmim rodinám vďačí za to, že žije. Siedmim rodinám, hodinkám od mamy, ktoré vymenil za čižmy, inak by mu omrzli nohy, no a, pravdaže, Arminkovi za preukaz na meno Janko Kováč...
Alexander Breuer svedčil proti vrahom z Kremničky a poskytol svedectvo aj v kauze Nižňanského.
(V článku sú použité úryvky z Breuerovej knihy Vojak č. 151.)

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  2. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  3. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  4. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  5. Nenechajme jeden druhého bez pomoci a kontaktu
  6. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej
  7. Tlačová konferencia iniciatívy Stop hazardu so zdravím
  8. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo
  9. Developer roka YIT Slovakia je na Slovensku už desať rokov
  10. Pomáhajte čítaním
  1. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej
  2. Nenechajme jeden druhého bez pomoci a kontaktu
  3. Neodkladajte pre koronavírus vyšetrenie svojich očí
  4. BILLA podáva v kritickom období pomocnú ruku ľuďom z kultúry
  5. Vynovená predajňa v Smrdákoch
  6. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  7. Tlačová konferencia iniciatívy Stop hazardu so zdravím
  8. Pandémia spomaľuje inovácie. Spoločnosti šetria
  9. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo
  10. Developer roka YIT Slovakia je na Slovensku už desať rokov
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 32 314
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 23 531
  3. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo 20 783
  4. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 16 971
  5. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 13 954
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 630
  7. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 10 803
  8. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 729
  9. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 589
  10. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 8 918
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Banská Bystrica - aktuálne správy

Neprekonané zabezpečenie auta prichádza do Banskej Bystrice

Firma VAM system, stojaca za legendárnym zabezpečovacím systémom auta, otvára novú pobočku.

Vampire LITE je elektromechanický zabezpečovací systém, ktorý chráni vaše vozidlo komplexne.
Michal Pančík.

Mestský úrad až do odvolania zatvorili

V obmedzenom režime funguje len Matričný úrad, ohlasovňa pobytu a Klientske centrum.

V detskej nemocnici začali s inovatívnou liečbou cystickej fibrózy

Aktuálne je nový liek podávaný prvému pacientovi, desaťročnej Nelke.

Všetci držia Nelke palce.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Zomrel majiteľ známej nitrianskej firmy Turancar

Viliam Turan mal 66 rokov. Podnikať začal krátko po nežnej revolúcii.

Banská Bystrica zverejnila zoznam odberných miest ( + Zoznam)

Mesto sa pripravuje na celoplošné testovanie obyvateľov, sú známe odberné miesta. Bude ich 68.

Ako sa penzistom zvýšia dôchodky

Aj od januára budúceho roku môžu dôchodcovia počítať so zvyšovaním penzií o valorizáciu. V tom istom mesiaci sa zvýšené dôchodky začnú aj vyplácať.

Už ste čítali?