Článok pokračuje pod video reklamou
Nezvestných síce neskôr vyhlásili za mŕtvych, ich blízki však stále dúfajú, že aj po desiatkach rokov naďabia na nejakú stopu po svojom bratovi, či mužovi.
Aj Banskobystričanka Mária Čiefová verí, že i po takom dlhom čase sa ešte môže nájsť niekto, kto z fotografie, či jej rozprávania spozná jej brata Jozefa Mišúta a rozpamätá sa na nejaké podrobnosti z posledných dní jeho života. Podľa oficiálneho potvrdenia ministerstva národnej obrany z augusta 1947 Jozef Mišút, narodený 10. februára 1922 v Španej Doline, bol československým partizánom od 29. augusta 1944 do 9. mája 1945 odkedy je nezvestný. V partizánskej jednotke Smrť fašizmu zastával funkciu veliteľa rozviedky.
"Brat bol v roku 1944 v poslednom ročníku Slovenskej vysokej školy obchodnej v Bratislave. Bol veľmi nadaný, dokonale ovládal maďarčinu, nemčinu, ruštinu i španielčinu a čiastočne aj angličtinu. Povstanie, do ktorého sa aktívne zapojil od prvej chvíle, ho zastihlo na praxi v martinských kasárňach," spomína sestra. Po potlačení SNP zostal v odboji ako spravodajský dôstojník a pod krycím menom poručík Baník robil tlmočníka majorovi Petrovovi.
"Na základe trvalej priepustky sa mohol voľne pohybovať medzi Bratislavou a Balážami, kam sa stiahli partizáni. Často kvôli získaniu dôležitých informácií cestoval do Bratislavy a neraz sa zastavil aj u nás v Trenčíne, kde sme v tom čase bývali," pokračuje v spomienkach na brata M. Čiefová. Neskôr neuposlúchol ani výzvu slovenskej vlády, aby sa ako vojenský vysokoškolák vrátil, a tak sa dostal na čiernu listinu a vydali naňho ako na vojenského zbeha zatykač.
V druhej polovici marca 1945 sa opäť raz zastavil v Trenčíne s tým, že ide do Bratislavy po sérum proti brušnému týfu, ktorý sa začal prejavovať na Balážoch.
Sestra ho od cesty odhovárala, ale neuspela. Vraj úlohu musí splniť. A naozaj o niekoľko dní sa vracal aj s dvadsiatimi fľaštičkami potrebného lieku. Sestra ho opäť nechcela pustiť ďalej, dokonca ho zamkla. Aj tak odišiel na Baláže, kde však už nikoho nenašiel. Keď chcel prejsť na Donovaly, na ceste nad Starými Horami ho zajali maďarskí poľní žandári.
"Tí ho odovzdali Nemcom do Harmanca, odkiaľ viedla stopa do Turčianskych Teplíc a viac nič. Nešťastnou zhodou okolností som správu o jeho väznení v Turčianskych Tepliciach dostala do Trenčína s mesačným oneskorením. I keď som podnikla rozsiahle pátranie, nepodarilo sa mi už zistiť, čo sa s ním stalo," hovorí sestra, ktorá stále v kútiku duše verí, že aj po dlhých šesťdesiatich rokoch sa niekto rozpamätá a ona sa predsa len dozvie aspoň to, ako a kde jej brat zahynul. Aby mu na hrob mohla konečne položiť kytičku kvetov a zapáliť sviečku...
