BANSKÁ BYSTRICA - Nedávna spomienka na 60. výročie rómskeho holokaustu dostala do popredia tému osudu Rómov počas druhej svetovej vojny. Okrem vyhladzovania a zotročovania tohto etnika v koncentračných a pracovných táboroch sa Rómovia zúčastnili aj bojov na frontoch krvavej vojny. Jedným z tých, ktorí bojovali najskôr v rómskej čate slovenskej armády na strane Nemcov a potom prešli k Američanom bol aj Imrich Daško z Čierneho Balogu. Jeho príbeh nám priblížil syn Alexander, známy rómsky aktivista a hudobník.
„Môj otec bojoval na talianskom fronte, kde následne prešiel k Američanom,“ uvádza rozprávanie o svojom otcovi Alexander Daško. „O osude Rómov sa počas slovenského štátu dlho rozmýšľalo. Riešila sa dilema, či ich vyhladiť ako Židov, alebo ich nejako využiť. Rómov zachránilo to, že boli muzikanti,“ domnieva sa Daško. „Rómov využívali často nielen slovenskí kolaboranti s fašistickým Nemeckom, ale aj sami Nemci na svoje súkromné večierky. Na nich Rómovia hrali, a tak sa starali o dobrú náladu všetkých zúčastnených. Medzi hudobníkov patril aj môj otec, ktorý so saxofónom prešiel skoro pol Európy.“
Imrich Daško narukoval 10. januára 1943 na vojenskú prezenčnú službu do pracovného tábora v Podolínci, neďaleko Kežmarku. „Stretlo sa nás tam asi 300 až 400 židovských a rómskych vojakov,“ píše vo svojich zápiskoch Imrich Daško. „Tí, ktorí mali v dokladoch napísanú rómsku národnosť nemohli do práce nosiť zbraň. Ja som mal však napísanú slovenskú, preto ma zaradili do strážneho oddielu. V ňom nás bolo 15 až 20 vojakov.“
V roku 1944 velitelia tábora v Podolínci vybrali asi osem vojakov a prevelili ich do Harmanca pri Banskej Bystrici. Tu vytvorili paradesantnú brigádu. Za dva mesiace sa v nej sústredilo asi 80 tisíc vojakov. Z nich sa vytvorila aj jedna rómska čata, do ktorej bol zaradený Imrich Daško. „Jej veliteľom bol Róm. Slovenskí velitelia vedeli, že keď urobia Róma veliteľom, bude im vernejší ako pes. Podľa slov môjho otca bol tento Róm horší než esesáci alebo slovenskí gardisti. Jeho zvôľa však netrvala dlho. Pri prvej zrážke na talianskom fronte medzi Američanmi na jednej strane a Slovákmi s Nemcami na strane druhej ho zasiahla zblúdilá guľka a zomrel,“ reprodukuje otcove spomienky syn Alexander.
V marci 1944 naložili slovenských vojakov z Harmanca v Uľanke do nákladných vlakov. „Až počas jazdy som sa dozvedel, že ideme do Talianska. Keď sme prechádzali Rakúskom viackrát nás bombardovali americké lietadlá. Cesta trvala viac ako týždeň,“ spomína vo svojich pamätiach Imrich Daško. Po strastiplných zážitkoch dorazili slovenskí vojaci do Raveny. „Tu už bolo naše vojsko ubytované v talianskych kasárňach, ktoré sa nachádzali v prístave. Z Raveny sme boli prevelení na Sicíliu do mesta Avezzano. Boli sme tu pod dozorom nemeckých vojakov. Robili sme nebezpečné práce na kopcoch na zákopoch. Bombardovali nás nepriateľské lietadlá. O pár dní sme ustupovali zo Sicílie k severotalianskemu Terazzu. Išli sme pešo. V noci aj cez deň. Jeden deň počas ústupu nás v istej doline prepadli nepriateľské stíhačky, ktoré zbadali naše kone. Padali na nás letecké bomby. Bolo mnoho ranených...“
Letecký nálet Imrich Daško využil na to, aby spolu s kamarátom utiekli od jednotky. Cestou na sever Talianska sa vydávali za Čechoslovákov, ktorí hľadajú svoju nemecko-slovenskú armádu. Obyčajní Taliani sa k nim, podľa Alexandra Daška, správali priateľsky. „V jednej dedine ich miestny roľník pohostil kukuričnou polentou a červeným vínom.“ Slovenskí vojaci zažili však aj veľa biedy. „Tri dni sa skrývali v jednom chlieve. Spolu s ošípanými jedli z jedného válova.“ Práve tu ich zajali americkí vojaci. „Môj otec sa ani tak nezľakol toho, že ich zajal Američan, ako toho, že to bol černoch. Prvýkrát v živote videl černocha, a preto sa ho strašne zľakol. V prvom momente vraj nevedel, či je to človek, alebo niečo iné.“
Po prestúpení k Američanom sa Imrich Daško zúčastnil zajatia Benita Musoliniho a jeho priateľky. Z talianskeho frontu po boku Američanov si Daško doniesol saxofón. „Tento hudobný nástroj bol v tom čase na Slovensku úplne neznámy. Keď môj otec prišiel do rodného Čierneho Balogu, učil sa na ňom hrať. Odvtedy na nijakej zábave v Čiernom Balogu nechýbal otcov saxofón z talianskeho frontu,“ uzatvára Daško svoje rozprávanie.
