Vo všeobecnosti za najväčších spáčov ľudia považujú medvede, ale oveľa dlhšie si v zime dokážu pospať napr. plchy lieskové. "Tieto drobné zvieratká, podobné myšiam, sa vo svojich špeciálne upletených hniezdach uložili na zimný spánok už v týchto dňoch," tvrdí Miroslav Saniga z Výskumnej stanice Ústavu ekológie lesa SAV v Starých Horách. "Schúlili sa pritom do klbôčka a zababušili do huňatého chvostíka, aby strácali čo najmenej tepla. V tejto podobe s relatívne najmenším povrchom tela prespia pol roka!"
Podľa stupňa strnulosti, do akého zviera upadá počas spánku, rozlišujeme niekoľko foriem zimného spánku. Najmenej výraznou je tzv. fakultatívny spánok, počas ktorého zviera upadá do stavu čiastočnej strnulosti, čiastočne sa zníži jeho telesná teplota i fyziologické pochody. Je typický napr. pre medveďa hnedého či jazveca lesného. Skutočný zimný spánok, ale z času na čas prerušovaný, je zase charakteristický pre chrčka poľného a niektoré druhy netopierov. Najvýraznejšou formou je skutočný a neprerušovaný zimný spánok, ktorý sprevádza nápadné zníženie telesnej teploty i všetkých fyziologických pochodov organizmu. Takto prežíva zimu svišť vrchovský, syseľ pasienkový, jež bledý, plch i niektoré druhy netopierov.
Energiu, potrebnú na udržiavanie životných pochodov počas zimného spánku, si organizmus "naakumuluje" vo forme podkožného tuku v lete a na jeseň. "Zviera zaujíma polohu s relatívne najmenším povrchom tela, čím sa minimalizuje výdaj telesnej teploty, a tým spotreba zásobných látok," hovorí M. Saniga. "Plchy sa schúlia do klbka a zabalia do huňatého chvosta, netopiere podkováre zase do lietacích blán..."
Za podivuhodný fenomén súvisiaci so zimným spánkom považuje výskumník ich odolnosť voči rôznym infekčným ochoreniam. Vysvetľuje to tým, že v stave letargie produkuje organizmus vo zvýšenej miere obranné látky.
