Prežila úctyhodný vek naplnený každodennou i spoločenskou, literárnou a sociálnou prácou, angažovanosťou a výchovou detí.
Dagmar Gregorová sa narodila 24. apríla 1916 v Budapešti v Maďarsku. Vyrastala v slávnom a spoločensky vyhľadávanom gregorovskom dome v Bratislave. V meste absolvovala gymnázium a študovala herectvo u Oľgy Borodáčovej. V roku 1936 sa vydala za JUDr. Vladimíra Prášila a natrvalo sa usadila v Prahe. Pokračovala v štúdiách na pražskej dramatickej škole a neskôr sociálno-právnej škole. Jej záujem sa upieral aj k literárnej tvorbe. Prvé práce uverejňovala v 50. rokoch v slovenských novinách a časopisoch. Písala o ženských otázkach, o výchove detí. Príbehy vlastnej rodiny "Abychom si s dětmi rozuměli" vydala knižne v roku 1960. Srdcom a mysľou stále vnímala svojich slávnych rodičov. Známy výrok Tajovského: "Život musí mať cveng" použila ako titul beletrizovaných spomienok na otca. Knižne ich vydala v roku 1963. Prekladala prozaické i dramatické práce rodičov, spolupracovala s rozhlasom, slovenskými a českými periodikami. Propagovala ich prínos v literárnom pôsobení, v pochopení ľudí a u matky aj emancipačné úsilie. Naučila sa od nich zvládať prekážky a tešiť sa zo všetkého, čo ju obklopovalo. Spomienke rodičov venovala aj ďalšie knihy: "Listy – príbeh manželstva Jozefa Gregora Tajovského a Hany Gregorovej" a "Gregorovský dum". Na príklade ich manželského spolužitia dôverne vykreslila a odkryla prejavy šťastia, úcty a porozumenia, ale i problémov a sklamaní, ktoré môžu postretnúť každého z nás. Literárnu tvorbu, i vlastný život napĺňala citom a úprimnosťou. Žila obklopená starostlivosťou a láskou svojej veľkej rodiny – štyroch detí, ôsmich vnúčat a deviatich pravnúčat. Hrdo sa držala pokynov otca, že "pre ženu je na prvom mieste dieťa, až potom všetko ostatné". O svojej rodine podala citlivé svedectvo v knihe "Dopisy z manželství".
Dagmar Gregorová Prášilová sa hlboko vryla do pamäti každému, kto ju mal šťastie osobne spoznať. Ako 86-ročná v roku 2002 absolvovala so synom Tomášom posledný raz návštevu pôsobísk jej rodičov. Svojou vrodenou eleganciou, sčítanosťou a elánom očarila obyvateľov Tajova, v Banskej Bystrici pracovníkov Literárneho a hudobného múzea ako i pedagógov a študentov gymnázia J.G.Tajovského a hercov Divadla J.G.Tajovského vo Zvolene. Na svojej okružnej ceste neobišli ani Martin, kde sa jej rodičia zoznámili. Rok 2004 bol pre ňu šťastným, pretože už aj ZŠ v Podlaviciach nesie meno Jozefa Gregora Tajovského. Svoj posledný list zo 14. 9. 2004 adresovala aj im: "Ja som sa síce zatúlala do Čiech, ale na Tajov, Martin, Bratislavu, Banskú Bystricu a okolie neustále myslím a spomínam. Rovnako na osobnosti v múzeu, pána učiteľa Šebu a teraz i na Vás." Všetkým nám drží palce, želá dosť síl na zvládnutie prekážok a prosí, aby sme v živote nadviazali na dobré tradície Tajovského a udržiavali ich. Je presvedčená, že tak nadobudneme v živote spokojnosť. Odkaz vhodný zamyslenia a nasledovania.
Autor: Zlata Troligová
