"Začal som v dvadsiatich rokoch. Doslova z nudy. Jedna desaťkorunáčka, dve, tri. Za dvadsať vyhráte päťdesiat korún, je vám to málo a zrazu prehrávate päťtisíc. To sa vám naopak vidí veľa, ale menej ako desaťtisíc, ktoré dlhujete odvčera, a tak to ide deň za dňom…. Automaty vyrábajú tímy vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Môžete vyhrať, ale nemusíte, skrátka lotéria. Dostal som sa do začarovaného kruhu, stále som niekomu visel pár tisíc. Mama o tom, čo robím, vedela. Po jednej dvadsaťtisícovej prehre som sa rozhodol, že s tým skončím. Samozrejme, chcel som tiež urobiť dobré oči na mamu. Až keď som sa dostal do liečebne v Banskej Bystrici, pochopil som, že prvý príznak mojej závislosti je napohľad primitívna vec. Neschopnosť odísť od automatu." Marek hral plných desať rokov.
Koľko ste v tom nechali ?
- Čisté mínus? Poldruha milióna? Dva milióny? Nikdy som si to nepísal, ale ak to aj bolo menej, veľmi som sa nesekol. Za desať rokov sa to nazbiera.
Išli ste na liečenie dobrovoľne, alebo vás tam niekto dotiahol ?
- Sám som si to vybavil. Mama však išla na prvý pohovor so mnou. Dodnes ma mnohí ľudia, hlavne bývalé frajerky, volajú mamičkár. Vôbec mi to nevadí, nepovažujem to za taký prívlastok, za ktorý by sa mal chlap hanbiť, najmä ak prežil to, čo ja. Ona stála vždy pri mne. Žiadna žena už neurobí pre mňa viac ako mama.
Niektorí rodičia však podobnú situáciu nezvládnu. V istej fáze si povedia: Dosť, vyhrab sa z toho sám...
- Myslím si, že vo väčšine prípadov je to správne "liečenie". Lebo, ak niekomu stále podávate pomocnú ruku, tak si povie, čože, veď je tu mama. Aj ja som sa spoliehal. Asi treba nechať človeka spadnúť do blata, do žumpy a hrab sa…. Ďaleko viac si bude vážiť sám seba, že to zvládol. Ja som bol totiž, na rozdiel od mnohých iných gemblerov, vo veľmi dobrej situácii. Keď som začínal s automatmi mal som strašne veľa peňazí. Kšeftoval som so všetkým. Ak niekto prehral na automate, predal elektroniku alebo zlato za veľmi lacný peniaz. Ja som zarobil aj desaťtisíc za večer, ktorými som však ten istý večer nakŕmil automat. Dal som si možno jedno víno a cigarety, všetko ostatné som prehral. Kupoval som si v sekáčoch, aby som si lacno obliekol nejakú značku. Hovoril som si, som predsa niekto, nemôžem chodiť v tričkách od "číňana". Potom som predával ja. Napríklad maturitný prsteň za zlomkovú cenu. To sú tie strašné veci!
Koľko už nehráte ?
- Teraz v októbri budú tri roky. Mám výhodu v tom, že mám isté finančné zázemie, rodinu, ktorá mi bude v každej situácii nápomocná a stále môže byť, lebo závislosť je sviňa. Nikdy neviete… Je to otvorené. Ako s abstinujúcim alkoholikom. Ten nesmie poldecák, ja ani mincu. Dnes je napríklad strašný rozdiel, ak sa dostanem s mamou do konfliktu. Vtedy bola hádka, pri ktorej zo zúfalstva, bezmocnosti myslela na najhoršie. Často napríklad, hoci som vedel, že mám pravdu ja, musel som byť "ťutuli-muťuli", pretože platila za mňa účty. Je hrozné uvedomovať si, že "hráte" falošne, ničíte seba a ľudí okolo. Bol som zdravý, mladý chalan, mal som myslieť na sex, no permanentný stres z dlžôb ma na dva mesiace totálne odrovnal. Nemohol som nič, aj keby som chcel. Líhal som v noci o tretej s jediným zúfalým pocitom, že mám dvadsať tisíc dlžoby, ktorú musím ráno do deviatej vrátiť. Aby niekto, trebárs krupiér, nemal kvôli mne problémy.
Alebo, aby vám nenačal "fasádu"...
- To by mi vadilo najmenej, zožierala ma zodpovednosť. Popritom ale boli situácie, keď som si požičiaval peniaze od ľudí, ktorým by som inokedy ani ruku nepodal. Nie ste hlupák, viete o sebe, že máte istú úroveň, napriek tomu vedome a pri zmysloch prakticky prehrávate svoje ja. Eliminujete to napríklad detinskou nadradenosťou, ktorú si dokazujete aj tým, že ak náhodou nasype, platíte všetkým, čo sú naokolo. Dnes už viem, že si môžem dovoliť povedať nie, lebo viem, prečo vyjadrujem svoj postoj.
Absolvovali ste sedem týždňov liečenia. Ako sa vyrovnávate s faktom, že to o vás veľa ľudí vie?
- Beriem to s nadhľadom. Vedia to zamestnanci našej firmy, kamaráti aj mnohí, o ktorých ja neviem... To sa totiž povie a dobre šíri - bol na psychiatrii. Niektorí ľudia si to vychutnajú, ale s tým sa nedá nič robiť.
To, že je každý iný určite platí aj v spoločenstve závislých...
- Zrejme chcete počuť, kto má väčšie šance vyliečiť sa a či je v tomto smere vo výhode človek, ktorému nie je zaťažko analyzovať svoj dovtedajší život. Pokiaľ ide o mňa, nepovažujem sa za maximálne inteligentného, ani za tzv. mentálny "odpad". Nemocnica vám ukáže smer. Nedajú vám žiadnu zázračnú tabletku. Rozkryjú vašu osobnosť. Že som sa bránil, ja a zlodej? No, ano! Okradol som rodinu o pár stotisíc, za ktoré sme si mohli kúpiť dve autá. Trebárs. Alebo sa dosýta vydovolenkovať. Liečba vedie k podstate. Musíte si uvedomiť chcem-nechcem. Párkrát sa mi krátko po jej absolvovaní dokonca stalo, že som sa pred automatom roztriasol. Ako notorik, čo potrebuje "natankovať". Keby mi vtedy ďalší gembler nepovedal, neblbni, tak asi vhodím. Dnes viem, že nechcem ani riskovať.
Cítite sa dosť silný?
- Ak budem chcieť, vyleziem na Mount Everest. Človek dokáže všetko, keď chce. Niet prekážky. Boli sme na mesiaci, prečo by som ja nemohol prestať s automatmi. Aj keď priznávam, s cigaretami mám veľký problém. Chcel by som fajčiť desať denne, lenže ja som strašne požívačný. Milujem alkohol, milujem mastné jedlá… všetko zlé, len otázka je, čo ďalej. Takže, ja sa vlastne rozumom udržujem pri istých veciach. Ak sa chcete nejakým spôsobom dotknúť ideálu, musíte zo svojich mínusov urobiť prednosť. Mám síce väčšie brucho, ale nosím ho s hrdosťou. Asi takto to vidím. Máte chlapov, ktorí sa vedia niesť. A o tom to celé je. Potom môžete mať aj zlú vlastnosť. Ako nás Boh stvoril.
Hľadali ste niekedy pomoc z tej strany?
- Nikdy. Ale raz, keď som to chcel skončiť, musel byť pritom…
Siahnuť si na život?
- Neviem, či som to myslel naozaj, alebo som sa pokúšal niečo demonštrovať, isto to však bolo jedno z mojich najťažších období. Nemohol som spávať. Stále som videl automaty a veľké výhry. Keď som už držal žiletku v ruke, vošla do kúpeľne moja sotva dvojročná neter a povedala: Marek, ja ťa ľúbim…
