Aj keď je to predovšetkým kniha receptov, dá sa v nej čítať ako v románe. Ponúkané dobroty autorka premiešala a ochutila vtipným „hereckým korením“. A tak za rajčinovou krémovou polievkou čitateľ objaví Emila Horvátha a Richarda Stankeho, za zapekanou zeleninou s hubami Maroša Kramára a Stana Kráľa, za cestovinami s lososovou omáčkou je Eva Mária Chalupová a Mária Kráľovičová, za mrkvovým šalátom Eva Krížiková, za brusnicovou omáčkou Janko Króner... Recepty na jedlá z kuchyne Zdeny Studenkovej korení aj rozprávanie o ďalších slovenských hercoch, Kamile Magálovej, Karolovi Machatovi, Ladislavovi Chudíkovi, Jozefovi Vajdovi. Autorka pridala aj niečo zo svojho života a niekoľko rád ako sa o seba starať – tiež zo svojho života. Knihu Recepty so štipkou hereckého korenia prišla Zdena Studenková predstaviť minulý týždeň aj Banskobystričanom. A prišla sa aj s nimi porozprávať. O všeličom, no najmä o varení. Pretože Zdena Studenková, táto vynikajúca slovenská herečka, je aj výborná kuchárka. V úvode svojej knihy píše, že „rodina ako základná bunka spoločnosti sa dostala do krízy vtedy, keď sme sa rozhodli, že netreba uchovávať dobrú starú tradíciu spoločných obedov, posedení s priateľmi alebo rodinných osláv s veľkou tortou“... Verí však, že láska k dobrému domácemu jedlu a pozitívny vzťah k vareche prežije aj v našom uponáhľanom tisícročí. Netají sa tým, že nič ju nebaví tak veľmi ako varenie a jej najmilšou pracovňou je kuchyňa... Hovorí sa, že kuchyňa je miestom, ktoré evokuje pocit domova, istoty a tam, kde sa človek dobre cíti v kuchyni, je vlastne doma... - Aj u nás je to tak. Všetci sme stále v kuchyni. Mám tam pod oknom stôl, za ktorý sa zmestí päť ľudí. Nepáčia sa mi v kuchyniach tie barové pultíky s dvoma stoličkami. Stôl musí byť poriadny. Často jedávame v obývačke, v jedálni za oválnym stolom. Stôl musí byť. Za stolom rodina a na stole chutné domáce jedlo. Pravdupovediac, nevyzeráte, že by ste sa nejako prejedali. - Často dostávam otázky typu, pani Studenková, čo vy jete? Jete vôbec? Určite držíte diéty... Nedržím diéty! Trochu cvičím, ale priznám sa, že som „žienka domáca“. Každý alebo každý druhý deň varím, pretože si myslím, že línia sa dá udržať vtedy, keď sa človek pravidelne stravuje, keď je to, čo si myslí, že mu prospieva a robí dobre. Ja viem, že mi dobre robí zelenina, ryža, cestoviny, prípadne ryby, hydina a aj mi to chutí. Takže nie som nútená jesť v bufete majonézové šaláty, lepšie povedané, odmietam to. V živote som nebola v McDonalde! Mám rada sladkosti, aspoň raz týždenne pečiem. Pravdaže, je to o tom, nedať si hneď pol plechu. Nezjedla by som tlsté mäso, ani tlačenku, ale zjem slaninu. Lebo mi chutí. V knihe mám napríklad recept špenátové makerle na vytopenej oravskej slanine. Sú veci, ktoré si neviem predstaviť, že by som nejedla a sú jedlá, ktoré si neviem predstaviť bez dobrej oravskej slaniny. Takže kniha s vašimi receptami môže byť aj návodom na to, ako dobre vyzerať? - No iste. Pretože, ak sa budete prejedať, fajčiť a piť, môžete si stokrát dať na tvár uhorkovú masku, či neviem akú kozmetiku, nič vám to nepomôže. Človek sa má o seba starať a tá starostlivosť musí začať vo vnútri a vychádzať zvnútra. Nie zvonku. To je moja filozofia. V deviatich rokoch ste upiekli svoju prvú bublaninu. Síce vám zhorela, ale vás to neodradilo. Ste skvelá kuchárka. Máte to dané? - Moja babička viedla domácnosť riaditeľovi niekdajšieho Dynamit Nobel. Neskôr to boli Chemické závody Juraja Dimitrova, dnes je to Istrochem. Bola bratislavská Prešporáčka. Moja babička ťahala štrúdľu cez dva stoly! Ráno, keď som išla do školy, sa ma opýtala: Zdeničko, čo budeš jesť? A ja som povedala, fazuľovú polievku so slížami a parené buchty plnené marhuľovým lekvárom s makom. A bolo to... Takže mám to akosi po babičke, ona bola fantastická kuchárka, strašne dobre varila. My sme boli, dá sa povedať, jednoduchá rodina, ale vždy sa u nás pestoval kult kuchyne. Vždy sa robili narodeninové torty, oslavy. Som za to babičke vďačná. Ako ja hovorím, nemám rodokmeň ani modrú krv, ale mám kuchárske knihy od babičky. A to je dôležité. U nás sa nededia šperky, ale kuchárske knihy. Nie všetci však talent a vzťah k vareniu majú v génoch. Myslíte, že tento vzťah sa dá aj získať? Existuje aj na to nejaký recept? - Tak to ja neviem... Mňa sa Bibka Ondrejková často pýta, myslíš, že aj mňa to bude niekedy tak baviť ako teba? Hovorím, Bibka, neviem. Ja naozaj neviem, či ťa to bude baviť. Viem len, že mňa to baví. Moja mamička, tiež výborná kuchárka, ma volá čarodejnica. Keď je u mňa, pozerá televíziu, ja vstanem, idem do kuchyne a za pätnásť minút jej niečo donesiem. Vymyslím si hocičo. Napríklad ugrilované ovocie so zmrzlinou. To máte za chvíľu hotové a je to dezert, po ktorom sa všetci oblížu až za ušami. A nemusíte kupovať ten hnusný krémeš. Cukrárne treba pozatvárať a hotovo! Odporné umelé margaríny, z ktorých sa len priberá... Ale začali sme o tom vzťahu k vareniu. Marína Kráľovička hovorí, ja mám najradšej kšír keď je umytý a v skrini! Kšír, to je po záhorácky riad... No áno, my máme varenie trošku v krvi, ale sú ľudia, ktorí k tomu nenadobudnú vzťah. Už je to raz tak. Dobrá kuchárka vyčarí jedlo aj z ničoho, ako sa vraví. Ale v skutočnosti sa z ničoho navariť nedá. Určite máte doma zásoby všeličoho. - To teda mám. A mám, chvalabohu, špajzu a špajza je úžasná vec, lebo v špajze môžete mať všetko. Okrem toho mám aj pivnicu a dve chladničky. Takže ja mám doma naozaj všeličo a môžem variť, čo mi napadne. A... mám závislosť na nakupovaní, čo je úplná katastrofa. Musím chodiť každý deň do obchodu. A ešte som maniak na koreniny. V špajzi mám tri police a na nich v dvoch radoch za sebou koreniny. Mám kamaráta, ktorý je kuchárom českého veľvyslanca a ten, keď prišiel ku mne do špajze, skoro omdlel. To vraj ešte v živote nevidel toľko korenín. Nosím si koreniny z celého sveta a strašne to ľúbim, rada robím s koreninami, experimentujem. Tiež vraj zavárate. Ako je to s tým vaším kečupom? - No, každý rok si robím svoj kečup. Ten z obchodu jesť nemôžem, lebo obsahuje kyselinu benzoovú a tá mi nerobí dobre. Mám už taký zaužívaný rituál. Vždy v septembri idem do tržnice a nakúpim rajčiny. Kečup sa varí celý deň, cez noc ho nechám vychladnúť a na druhý deň ho mixujem a sterilizujem. A potom ho niekedy rozdávam aj svojim kamarátom. Zavárame ešte uhorky, nastrúhané jablká aj polené slivky, aby sme mali v zime na štrúdľu a zásadne si robíme marhuľový džem, lebo marhuľový džem je najlepší na svete. Svojim priateľom nielenže rozdávate kečup, ale rada pre nich aj varíte. Sú medzi nimi iste aj maškrtníci a milovníci dobrého jedla. Čo si tak zvyknú zaželať? - Želať?! Čo im dám, to zjedia. Ešte, aby si želali. Doma nech si vravia, čo chcú jesť. Ja im naservírujem to, čo ja chcem. Ktorí z vašich kolegov hercov sú dobrí kuchári? - Paľko Mikulík bol výborný kuchár! A veľkým kuchárom je aj jeho brat Peter. Ale on je režisér a nezvykne sa tým hrdiť a nie je rád, keď sa hovorí, že jeho Zuzka to nevie. Ona sa ma spýta aj to, či do segedínskeho patrí kapusta... Peter je úžasný kuchár, taký naozaj, zháňa si literatúru, študuje, nakupuje. Zuzka mu na Vianoce darovala pôvodnú kuchárku z minulého storočia, ešte aj s pripísanými rodinnými tajomstvami. Veľký darček! No a v divadle sú aj ďalší muži, ktorí vedia navariť. Martin Huba pečie zázračné štrúdle, Janko Króner je odborník na kotlíkový guláš... Využívate v kuchyni rôzne tie technické vymoženosti, alebo ste kuchár klasik s vareškou? - Mám robota, stojí na kuchynskej linke a každý deň, či každý druhý ide do zástrčky a maká. Práca v kuchyni sa tak dá urýchliť. A moja mama... práve minule, robila som tiramisu a šľahala šľahačku. V tom mojom robote. A ona mi hovorí, a prečo toto ja stále robím rukou? Preto, vravím jej, lebo máš doma odo mňa robota, preto to robíš rukou... No vidíš, že by som ho zapla? Ale inak... počítač neovládam, neviem ho zapnúť, ani vypnúť, ale netrápim sa tým. Myslím, že sa nehodím do tohto storočia, skôr do druhej polovice toho minulého. Spomenuli sme bublaninu, ktorá vám kedysi dávno zhorela. A čo dnes, podarí sa vám niečo „pokaziť“? - Pravdaže, každému na svete sa to občas prihodí. Každý sem tam niečo zbabre. Čo potom? Čo s tým? - Kôš. Čo iné? Moja babička, keď sa jej niečo nepodarilo, vyrazila to von oknom, čo ja akosi nemôžem... Nuž, stalo sa mi, trebárs, že som sa obzrela a zistila som, že vyšľahaný sneh zostal na stole, kým koláč už bol v rúre. Také maličkosti. Zábudlivosti. Stále však bojujem so želatínou. Tá má ešte nadomnou moc a dokáže ma zradiť, keď to najmenej potrebujem. Ale kysnuté cesto, napríklad, tak to som ešte nepokazila. To sa mi podarí vždy. Odbočme teraz na chvíľu od jedla. Aká je vaša pracovná súčasnosť a blízka budúcnosť? - Mala som premiéru v Národnom divadle, robili sme hru Dom nad oceánom. Veľmi zvláštna, krásna hra. Milka Vášáryová, Zuzka Kocúriková a ja sme tri matky, každá máme dcéru, hrá tam aj Ferko Kovár. No a predtým to bola na Novej scéne premiéra Bednárikovho muzikálu Donaha! A teraz nechcem a ani nebudem dva mesiace skúšať, čo sa hrozne teším, lebo v poslednom čase bolo toho naozaj veľa. Ako dopadla premiéra Domu nad oceánom? - Premiéra bola úžasná. A ja tiež.(Smiech.) Vyobliekala som sa do zlatých šiat, účes, mejkap, hrdo som sa nosila. Potom som išla na WC, pozriem dolu na nohy, a... mala som na nich divadelné bačkory! Zabudla som sa prezuť. Máte už svoju knihu, nie je to síce autobiografia, ale je v nej i kus vášho života. Keby sa mal nakrútiť o vás film, čo myslíte, kto by vás mohol hrať? - ... a čo vy ma už odpisujete?! Čo ste sa? Však ja chcem žiť ešte do sto rokov. A potom nech si to robí, kto chce. Ešte nie je čas na bilancovanie. Človek musí mať istý vek, aby mohol byť milosrdný a povedať všetko tak, aby to nikoho neurazilo. Teraz ma ľudia berú ešte tak, že som kontroverzná. Ešte si nemôžem dovoliť povedať niektoré veci tak, ako by som povedať chcela. A tiež ešte nemám na to vek. Na vek, ktorý máte, vôbec nevyzeráte. Niektoré ženy „vo vašom veku“ sa ráno boja pozrieť do zrkadla... - Viete čo vám poviem? Práveže ráno sa treba pozerať do zrkadla. A to do zväčšovacieho! To vám je taký šok! Vidíte naozaj všetko. Ale predýchate to. Cez deň sa už môžete pokojne pozerať do zrkadla, je to stále lepšie. No a večer pri sviečkach? Ohoho! Čo neznášam, to sú neónky v obchodoch. Zbadám sa tam v zrkadle, v tom svetle a idem preč. Nič si nekúpim. Ten, kto si dá do obchodu neón, je pako. Pretože toto je, hlavne u nás žien, psychologický moment. Tam naozaj každý vyzerá strašne. A viete, kde je veľmi dobré zrkadlo? V opere Národného divadla. Idete po tej dlhej chodbe, pozeráte sa doň... krásne! Ja v tom zrkadle vyzerám ako Nicole Kidman. Akože mám dva metre a tridsať deka ako ona. A operné speváčky, subrety, vyzerajú v ňom ako ja. To zrkadlo je úžasné! Aj láska je úžasná. Zastávate názor, že láska ide cez žalúdok? Že k srdcu muža sa možno dostať cez žalúdok? - Jasnačka! Myslím si to, ale nie je to pravidlo, pretože to by nesmelo byť toľko krásnych mladých dám obdarovaných na Vianoce mercedesmi a podobnými „darčekmi“, a pritom jediná kuchyňa, ktorú poznajú, je tá reštauračná. Ale na druhej strane si myslím, teda aspoň podľa mojich skúseností, že ja vždy tak rozmaznám nejakého chlapa a potom je tak vysadený na moju kuchyňu, že si ani nevie predstaviť, že by ma opustil, lebo by dostal žalúdočné vredy! Vás by si chlap – kuchár čím získal? A získal by si vás vôbec? - Jaj... to by bol asi problém. Zuzka Kocúriková napríklad hovorieva, Zdena, a čo by ste vy robili s Petrom (Mikulíkom), keby ste sa zobrali? Vy by ste sa asi museli navzájom zabiť, lebo by ste sa bili, kto bude v kuchyni... Môj kamarát, už som ho spomenula a spomínam ho aj v knižke, je kuchárom českého veľvyslanca. Niekoľko rokov pôsobil v Bratislave, teraz je v Holandsku. V lete som bola u neho na návšteve a môžem vám povedať, že to bola katastrofa. Pretekali sme sa vo varení. On chcel variť, ja tiež... a tak sme varili. On, samozrejme, knedlo-vepřo-zelo, svíčková s knedličkami, ja zase ryby. Sú tam fantastické trhy, tých rýb! A to nehovorím o fantastických holandských syroch. Všetko sme krížom krážom jedli. To bola smrť! Doma som potom týždeň bola na šalátovom liste, lebo keď som sa čo i len pozrela na jedlo, bolo mi na umretie... S kuchárom by sa mi asi ťažko žilo. Ale asi je to už tak v prírode zariadené.
