Článok pokračuje pod video reklamou
BANSKÁ BYSTRICA - Vo februári bude mať 58 rokov a napriek tomu skočí do diaľky takmer šesť metrov a šesťdesiatku ,,zmákne“ jasne pod osem sekúnd. Na atletický dôchodok ešte vôbec nepomýšľa, o najbližších dvanástich mesiacoch vraví, že to bude veľký rok. Reč je o Vladimírovi Výbošťokovi z Veterán klubu Banská Bystrica. Niekoľkonásobný majster sveta a medailista z ďalších významných svetových podujatí sa nedávno stal najlepším slovenským atlétom medzi veteránmi za rok 2004.
Aký bol rok 2004 z vášho pohľadu?
- Mal by byť slabší, ale ja to tak nepociťujem. Niekedy sa darí viac, inokedy menej. Za vynikajúci považujem rok 1998, keď som na neoficiálnej olympiáde Masters získal štyri zlaté a jednu bronzovú. Tohto roku som na halových MS v nemeckom Sindelfingene na 60 m skončil prvý a len sedem stotín za svetovým rekordom, pričom držiteľa rekordu som zdolal. Môj čas bol 7,58 a rekord 7,51.V skoku do diaľky som skončil druhý výkonom 565 cm, tam ma Španiel Jorge porazil o tri centimetre. Potom boli na prelome júla a augusta v Dánskom Aarhuse ME, kde som vyhral 100 m, v diaľke a v dvojstovke som bol tretí, takže som získal päť medailí.
Viete si predstaviť, že by svetový rekord raz patril vám? Sedem stotín od neho, to vari nie je ani tak veľa...
.- Je to málo, ale človek si musí všetko zosúladiť. Aj v Aarhuse by som lepšie obstál, ale nemal som na sponzora. Býval som 45 km od štadióna a desať dní som býval v kempingu v aute. Sám som si varil raňajky, obed, večer a ešte som aj pretekal a regeneroval. Skrátka, nebol som tak fit, ako by som mal byť.
Čo vás čaká v roku 2005, okrem behania po sponzoroch?
- To bude veľký rok. V marci sú halové MS vo Švédsku, potom v Edmontone neoficiálna olympiáda - Svetové hry masters a tam len letenka stojí 34 tisíc. Nehovoriac ešte o strave, ubytovaní, štartovnom a vízach... Potom sú v San Sebastiane MS, kde by som sa chcel dostať, pretože obhajujem titul majstra sveta. Bol by som rád, keby sa mi podarilo dostať do Švédska a do Španielska.
Okrem samotného športovania máte kopu vybavovačiek, množstvo ťažkostí. Čo vás potom motivuje?
- To, že ma to baví. Keby to tak nebolo, nemohol by som každý deň dve hodiny trénovať, chodiť na regeneráciu a starať sa o rodinu. Sám si robím trénera, tréningové plány, vybavuje všetky náležitosti. Som už vlastne na dôchodku, o všetko sa musím postarať sám.
Váš recept na rýchlosť?
- Každý deň dve hodiny intenzívne trénujem, chodím do posiľňovne. Možno to mám dané do vienka, lebo keď som hrával hokej za Iskru Smrečina, bol som najrýchlejší hokejista. Ale láska k športu ma priviedla k atletike, v kolektívnom športe to nie je také objektívne. Keď ma čaká šesťdesiatka, viem, že ju nikto za mňa neodbehne. Pri futbale, či hokeji je to iné, ale tu zaznie výstrel a musím bežať čo najrýchlejšie do cieľa, aby som obstál.
S tým hokejom ste to aj niekde dotiahli?
- Áno, hrával som za Banskú Bystricu, asi 4 sezóny. S dorastom, kde ma trénoval Dano Vražda, som bol majstrom Československa. Na vojne som hrával dva roky za Duklu Mladá Boleslav a potom ešte za Autoškodu Mladá Boleslav štyri roka, to bola tiež II. liga. Banská Bystrica hrala s Mladou Boleslavou vtedy o postup do prvej ligy. Potom som išiel k policajtom, kde som sa stal 10-násobným majstrom Československa vo viacboji zdatnosti. Už to teda nebol hokej, ale venoval som sa iným disciplínam a takto som sa vlastne pripútal k atletike.
