BREZNO - To, čo dokázal urobiť Ľudovít Gábriš v jednom z najošarpanejších breznianskych domov na Rázusovej ulici je malý zázrak. Napokon, menší už ani nemôže byť. On s manželkou, teda dvaja dospelí a štyri deti žijú v byte o rozlohe 22 metrov štvorcových! V kuchyni sa varí, pečie, stoluje. Za tenkou stenou je obývačka a spálňa. Dva v jednom, bez okna. Napriek stiesneným podmienkam. Ľudova žena si potrpí na domácnosť, udržiava ju v precíznej čistote a poriadku. Pritom sa už tretíkrát ospravedlňuje, že nemá upratané, lebo iba pred chvíľou doprala a ani nemá zmysel, zajtra sa chystajú robiť klobásy a jaternice. Teraz kúpili pol prasaťa, vlani si dochovali svoje.
„Kapra sme si neobľúbili, ale inak pripravujeme na Vianoce v podstate to isté ako vo väčšine domácností,“ hovorí pani domu. Hlavná je kapustnica s hubami, údeným a vyprážané bravčové v cestíčku. Samozrejme, musia byť oblátky, zákusky, ovocie, niečo na prípitok a dobrý televízny program. Deti sa tešia, ako budú čupieť pod stromčekom, šuchotať papierom, a hádať, čo je v ňom.
Ako po iné roky, pôjdu s celou rodinou aj na cintorín. Je totiž jeden krásny rómsky zvyk: Zájsť na Vianoce k hrobom svojich najbližších a doniesť im jedlo, ktoré mali najradšej. Nebohý otec Gábriš bol na rezne so zemiakovým šalátom.
„Bachtale Karačoň“
Na plotoch okolo rómskych domov v Pohronskej Polhore mrzne šatstvo všetkých farieb a veľkostí. Aj na dvore Jozefa Karvaja je plno. Ženy prášia koberce, chlapi pofajčievajú, oproti rúbu drevo. „Vianoce? Dakedy sme ani nevedeli, čo to je. Nie ako teraz, ryba, kopu mäsa a koláčov… Navarili činger (zemiakové halušky) a bolo. Keď sme dojedli, obliekol som sa za benik, po slovensky za čerta, a išlo sa s mládencami po spievaní. Čo sme si vyžobrali, z toho sa žilo,“ spomína najstarší z rodiny.
„Štedrý deň zachovávame vo vážnosti. Máme kopu našich piesní. Na DVD aj na cédečkách, ale ten deň ich nepúšťame, ani sa veľmi nepije. Veselíme sa až po ňom. Niekde urobia aj tradíciu!,“ vysvetľuje pani v krátkych rukávoch.
„To sú bravčové črevá naplnené haruľovým cestom. Ako jaternice. Aj sa to tak najprv povarí a potom zapeká v rúre.“
Iná mladá žena od dverí kričí: „A povedz, že sa chodíme navštevovať. Vtedy sa zabávame, spievame a každý každému praje: Bachtale Karačoň! Šťastné Vianoce!“