Prvé dva festivaly absolvovalo ešte so starým tanečným súborom a s inscenáciou Double evenning/Dvojvečer choreografiek (choreografia Zuzana Kozánková a Katarína Mojžišová). Na festivaly v Sarajeve v Bosne a Hercegovine, v nemeckom Leipzigu a japonskom Tokiu už cestovali noví tanečníci, ktorí sa na scéne ŠT premiérovo uviedli v projekte Tomáša Nepšinského Divy priestoru/Wonders of Space na začiatku tejto sezóny. Na týchto festivaloch banskobystrické ŠT reprezentovalo Slovensko predstaveniami Aina pre 5 singlov a Tichá púšť. O festivalovej atmosfére a o tom, ako zahraničné publikum prijalo Štúdio tanca a náš pohľad na súčasný tanec, sme sa porozprávali s riaditeľkou ŠT Zuzanou Hájkovou.
So Štúdiom tanca ste v minulom roku prešli viacero krajín. Mohli by ste priblížiť atmosféru na festivaloch v týchto krajinách a trebárs aj porovnať úroveň, publikum... Začnime napríklad Poľskom a Talianskom, kde ste boli v lete.
- V Taliansku sme boli s inscenáciou Double evennig, čo bola vlastne čerstvá premiéra. Bolo to vynikajúce. Ten festival má úžasnú atmosféru. Cividale del Friuli je krásne, historicky zaujímavé mestečko a celé žilo festivalom. Divadlo, kde sme vystupovali, bolo pekné, čo ma však prekvapilo, bolo zastaralé technické vybavenie s pôvodnými drevenými divadelnými ťahmi. Bohužiaľ, kvôli nedostatku financií sme nemohli zostať na celý festival a tak sme si tú úžasnú atmosféru nemohli vychutnať tak naozaj. Ako kolektív sa vždy veľmi dobre cítime v Poľsku. Slováci a Poliaci, to sú také blízke mentality, aj nazeranie na umenie máme podobné až rovnaké. Vždy tam máme dobré reakcie, odozvy publika. Ani vlani v Bytome to nebolo inak, vlastne skôr by som povedala, že tentoraz to bolo úplne výnimočné. Po predstavení sa strhol taký slovensko-poľský... ani neviem, ako by som to nazvala, jednoducho, spievali sme spolu, tancovali vo foyeri. Ale tak to má byť. Tanec by mal v ľuďoch evokovať pocity, spustiť emócie, prirodzenosť...
V septembri ste boli s Ainou pre 5 singlov (choreografia Milan Kozánek) v Sarajeve. Ako na vás zapôsobilo toto, donedávna vojnou ťažko skúšané mesto?
- Sarajevo sa nás dotklo do vnútra srdca. Opäť nás veľmi mrzelo, že sme nemohli zostať dlhšie, ale atmosféra mesta a festivalu na nás naozaj hlboko zapôsobila. Po tom, čo prežili, sme chápali, že festival nemôže byť na vysokej technickej úrovni, oni boli radi, že vôbec majú priestor, kde môžu hrať. Ale svojou srdečnosťou všetko absolútne vyvážili. Na všetky festivalové predstavenia bol vstup voľný. Divadlo bolo ľuďom otvorené. A ľudia prišli, zaujímali sa, reagovali. Počas nášho predstavenia som sedela v hľadisku medzi divákmi, málokedy to tak robím, ale v Sarajeve som tak urobila a úplne som cítila vlny reakcií a pocitov z predstavenia. Krásna atmosféra.
V Nemecku a Japonsku ste boli v podstate len nedávno, takže pocity a zážitky sú určite ešte čerstvé...
- Na oboch festivaloch sme hrali Tichú púšť(choreografia Zuzana Hájková). Prestížny festival Euro-scene Leipzig sa konal v novom modernom divadle Theaterhaus am Lindenauer Markt. Predstavenie sa nám naozaj vydarilo a už prvý večer malo vynikajúcu odozvu. Druhý večer už bolo v obecenstve cítiť, že má echo, no a tam už bolo až „bravo“. Veľmi spontánne. Keď sme odchádzali, na lístku za stieračom sme našli odkaz od diváka, že sme veľmi krásne tancovali. Veľmi to na mňa zapôsobilo.
No a Japonsko?
- O Nemcoch sa hovorí, že sú chladní, no my sme sa v Nemecku presvedčili skôr o opaku. Ale Japonci? Tak tí chladní sú. Veľmi si strážia svoje city, kontrolujú emócie a pocity. Na to som nebola pripravená. Možno som vedela, že dodržujú nejaké pravidlá správania, ale vonkoncom by som si nebola pomyslela, že to, z nášho pohľadu, bude až také rezervované. Čo sa týka organizácie festivalu, tak oproti Nemecku to mali Japonci hádam aj trikrát precíznejšie pripravené. Denný program sme mali rozpracovaný doslova na minúty a trocha nás to aj stresovalo. Začala som pochybovať, že snáď nie sme dobre pripravení, ale vzápätí som si uvedomila, že je to presne ten stret kultúr, že určite aj my v nich zanechávame pre nich novú, nepoznanú stopu. To, že sa smejeme, že si na seba pokričíme, je pre nás normálne. Pre Japoncov nie. Ale určite na nich zapôsobila naša mentalita a poznanie, že sú aj iní ľudia s inými prejavmi správania.
Konkurencia na medzinárodnom festivale súčasného tanca Dance Biennale 2004 v Tokiu bola silná. Holandsko, Francúzsko, Kórea, Nemecko, Rakúsko, Japonsko. Obstáli ste?
- Reakcie Japoncov, ako som už spomenula, sú všeobecne, na verejnosti, ale aj v súkromí, rezervované. Tak tomu bolo aj na predstaveniach. Ale potom neskôr, na chodbách, si nás ľudia pristavovali a hovorili o svojich pocitoch, o tom, že sa im to páčilo.
Myslíte, že Slováci vniesli do atmosféry festivalu niečo nové? Iné?
- Našu slovenskú dušu. Emócie a bezprostrednosť... Pre mňa bolo hlbokým zážitkom viesť workshopy s japonskými tanečníkmi. Priznám sa, mala som celkom malú dušičku, pýtala som sa, čo im dám? Vedela som, že technicky sú vynikajúco pripravení. Oni drú. To sa nedá s nami ani porovnať. Podstatnú časť mojej práce tvorí filozofia tanca, jeho duša. Ale čo keď toto nebudú chcieť počúvať? Tak som si pripravila dva varianty. Jeden na fyzično tanca, s tým, že pri vhodnej príležitosti „prešaltujem“. A fungovalo to! Musím povedať, že po dvoch dňoch cvičenia niektorí tanečníci prišli za mnou a hovorili, že to bol pre nich nový zážitok. Rozprávali sme sa o slobode tanca, o jeho prežívaní, o tom, že tanec nie je mechanická záležitosť, ale súvisí so životom, je jeho súčasťou. Takže, niečo z tej japonskej dokonalosti by som chcela, minimálne technické prostriedky a vybavenie, ale dušu, tú by som určite nechala našu, slovenskú. So všetkým, aj s hnevom a plačom. Jedna naša tanečníčka po predstavení plakala, lebo... my sme už takí. Niečo sa jej nevydarilo, prišlo jej ľúto a potrebovala to dať zo seba. Japonci boli z jej plaču vyšokovaní. Div ju nechodili stále obzerať...
Festivaly, na ktorých ste sa v minulom roku zúčastnili, boli súťažné?
- Nie. V tomto žánri festivaly väčšinou nebývajú súťažné. Boli to vrcholové prehliadky súčasného tanca. Obsadenie na japonskom, ale aj nemeckom festivale bolo skutočne hviezdne. Špičkové súbory. Som naozaj rada, že sme boli medzi nimi.
Ako sa vaše tanečné divadlo na tieto festivaly dostalo?
- Výberom. Vo svete je zvykom, že účastníkov si vyberajú organizátori festivalu a jeho riaditeľ. Isteže, môže to byť subjektívny výber, ale rozhodne sa hodnotí profesionalita súborov.
A ešte jedna otázka. Kto vám účasť na festivaloch financuje?
Organizátori? Štát?
- Organizátori festivalov, aj keď nám poskytnú ubytovanie a vo väčšine prípadov aj honorár, nie sú schopní pokryť všetky náklady. Tieto typy festivalov na to nemajú... ak vôbec nejaké festivaly majú. A štát? Potešila som sa novému grantovému systému, ktorý si ako prioritu dal podporu slovenskej tvorby, pôvodných projektov a reprezentáciu našej kultúry v zahraničí. Sedelo to na našu prácu a žiadosti na granty sme, samozrejme, podali. Aj sme uspeli - ale tým sa to pozitívne skončilo. Nastal nepochopiteľne zdĺhavý proces, ktorý neprinášal výsledky. Po komunikácii s pracovníkmi ministerstva kultúry nemôžem povedať iné, len to, že tam panuje neporiadok, a že medzi ministrom a jeho pracovníkmi musí byť obrovská priepasť.
