Streda, 20. február, 2019 | Meniny má Lívia

Tragédia jej dala nadhľad nad malichernosťami života

Už niekoľko dní počúvame všade okolo nás správy o ničivom podmorskom zemetrasení v juhovýchodnej Ázii. Svetové agentúry neustále informujú o nových obetiach vianočnej katastrofy.



Vďaka reportérom sme sa naučili nové hrozivé slovíčko. Tsunami. Slovíčko, katastrofa, ktorá poznačila osudy desiatok miliónov ľudí na celom svete. Slovákov nevynímajúc. To, že nikto z "našich" nezomrel, môžeme vlastne považovať za nesmierne šťastie. Presne ako Banskobystričanka Henrieta Fleischhackerová, ktorá bola v osudný deň na dovolenke na Srí Lanke a zažila tsunami na vlastnej koži.
"Fakt, že sme nezomreli ako davy iných ľudí, beriem ako dar. Dar, že sme mali možnosť prežiť to, čo znamená byť na hranici života a smrti," vyhlasuje na prvé počutie nepochopiteľnú vetu žena, ktorá tvrdí, že katastrofa na Srí Lanke ju nesmierne obohatila o nadhľad nad malichernosťami života.


Prvá vianočná dovolenka


Štvorčlenná rodina pani Henriety sa vybrala na svoju prvú dovolenku cez Vianoce. "Mala som z toho obavu. Vedela som, že idem do veľmi zaujímavej krajiny. Uvedomovala som si, že jedny Vianoce určite prežijem, aj keď to bude niekde inde."
Fleischhackerovci boli ubytovaní v hoteli, ktorý sa nachádzal 100 kilometrov južne od hlavného mesta Srí Lanky Colomba. "Pred hotelom sme mali 20 až 30 metrovú pláž, ktorá nás neskôr uchránila pred priamymi vlnami," spomína si na chvíle pred katastrofou Henrieta. Dodnes je vraj vďačná osudu, že k celej katastrofe neprišlo v noci, ale cez deň. "Iste by boli oveľa väčšie straty na životoch."


Druhý vianočný sviatok priniesol tri ničivé vlny


Ku katastrofe došlo na druhý vianočný sviatok, 26. decembra. "Bolo okolo pol desiatej dopoludnia. Viacerí hoteloví hostia už mali na pláži porozkladané lehátka a uteráky. Ja som v tom čase išla s deťmi na raňajky," opisuje Henrieta príjemný dovolenkový rituál akoby vystrihnutý z reklamného cestovateľského katalógu. "V tom som zaregistrovala zmätené reakcie ľudí. Jeden Ind začal nesmierne hystericky kričať na svojho syna. Nič netušiac, som sa sama seba spýtala, prečo je taký nervózny hneď zrána. Zrazu sa však oproti nám valili davy ľudí. Utekali pred prvou vlnou. Vtedy som pochopila, že sa asi niečo deje." To, že by to mohla byť blížiaca sa katastrofa jej v tej chvíli ani na um nezišlo. "Myslela som si, že ide o nejakú silnejšiu prílivovú vlnu súvisiacu so splnom mesiaca, ktorý mal prísť nasledujúcu noc."
Prvá vlna zaplavila hotelový areál asi tak do pol metra. Avšak v priebehu štvrťhodiny opadla na 15 cm. "Bola nám po členky, takže sme sa cez ňu v pohode prebrodili." Spolu s deťmi sa išla Henrieta pozrieť na koniec hotelového areálu. "Ako sme prichádzali k moru videla som a uvedomila som si, že sa správa veľmi čudne. V mori to vyzeralo, ako keď vrie voda v hrnci."
Napriek prvým nezodpovedaným otázkam zďaleka nikto nič netušil. "Existovali len dedukcie ľudí, čo sa môže stať," hovorí Henrieta, ktorá si nič netušiaca išla spraviť k moru fotografické zábery. "Nejakí páni pri mori prekopávali jarky, aby mala voda kade unikať. Vzápätí však dostali informáciu, aby nekopali ďalej, pretože to asi zase prichádza. My sme však vôbec nevedeli, čo asi prichádza," výstižne opisuje Henrieta situáciu zahalenú v tej chvíli rúškom tajomstva, nad ktorou zlovestne visel nezodpovedaný otáznik.
Navzdory prvým obavám a otázkam bez odpovedí si ľudia z hotela nepripúšťali, že by mohli byť súčasťou katastrofy, ktorá ich môže pripraviť o život. Pritom jej časomiera už bola dobrých pár minút spustená. S odstupom času Henrieta nepriamo priznáva, že mnoho turistov sa zbytočne zranilo len kvôli tomu, že sa do poslednej chvíle motali pri smrtiacich vlnách.
Druhá vlna robila dojem, že ju má človek pod kontrolou. "Mohli ste si myslieť, že si ju môžete pustiť k sebe na 10 metrov a stále máte ešte možnosť pred ňou ujsť. Táto ilúzia však pominula akonáhle prišla vlna do hotelového areálu. Nabrala silu a začala všetko ničiť. Keď to ľudia videli, začali meniť svoje reakcie a konečne si uvedomili, že to nebude len taká nejaká vlnka."
Henrieta vyšla na štvrté poschodie do svojej hotelovej izby. Do ruksaku si pobalila najpotrebnejšie veci. Pasy a peniaze. Uvedomovala si, že každý nepotrebný kufor by mohol byť pre ňu život ohrozujúcou záťažou. "Vtom do izby dobehol manžel so správou, že prišla tretia prílivová vlna." Jej vyčínanie spôsobilo v hoteli hotovú katastrofu. "Celé prvé poschodie ňou bolo až po strop zaplavené. Z jedálne, ktorá bola otvorená aj od mora aj do zadnej časti hotela, vlna vytlačila všetok nábytok. Všetko, čo sa nachádzalo na prízemí bolo buď vytlačené z hotela von, alebo odnesené morom. More odnieslo aj ťažké masívne postele a skrine. V hoteli vypli elektriku a prestala fungovať klimatizácia, čo malo za následok nesmierne dusno, pretože sme boli v tropickom prostredí."
Tretia vlna zranila mnoho ľudí. "Veľa zranených malo rezné rany. Všade bolo veľa krvi. Zranených personál hotela zhromažďoval pred recepciou, kde sa dalo ešte relatívne pohybovať. Ktosi zavolal sanitku. Tá sa však nemohla dostať do hotela, pretože vlna úplne zaplavila prístupovú cestu." Chaos a panika sa začali prejavovať v celej svojej obludnosti. Ich vyvrcholenie podľa pani Henriety nastalo v momente, keď sa ľudia dozvedeli, že po troch vlnách príde zhruba o 15 minút ďalšia. S ešte väčšou silou. "Neviem ako a kto sa dopracoval k tým číslam. Jednoducho to odznelo a spôsobilo to dosť veľký časový stres," hovorí Henrieta, ktorá tvrdí, že nestratila duchaprítomnosť aj keď vďaka problémom s tlakom jej stŕpli nohy, a tak bola sčasti paralyzovaná. "Bolo to ako v zlom sne, keď chcete utekať a nedá sa vám."
Ešte chvíľu rodina Fleischhackerovcov zvažovala, či odísť, alebo zostať v hoteli. "Štvrté poschodie, na ktorom sme boli dávalo určitý pocit bezpečia. Keď sme sa však pozreli na statiku hotela, zvolili sme možnosť odísť."


Záchranou bol tuktuk


Pred hotelom sa už pri delegátovi z cestovnej kancelárie Leonardo sústreďovali všetci Slováci. "Delegát sa nás snažil všetkých držať pokope. Pokúšal sa nás dostať na hlavnú cestu, ktorá bola od hotela vzdialená asi 100 metrov. Bolo to však značne problematické. Hotel sprava aj zľava obtekali silné prúdy zablatenej vody. Vstúpiť do nich znamenalo riskovať zranenia. Každý kto to urobil, v podstate utrpel nejaké zranenie." Nakoniec sa delegát rozhodol odviesť slovenských turistov okľukou na hlavnú cestu. "Po nej voda tiekla ako v silnejšom potoku, takže sa dalo prejsť."
Na hlavných cestách Srí Lanky je podľa Henriety chaos aj za normálnych okolností a nieto ešte počas živelnej pohromy. "Džípy sa rútili bezohľadnou rýchlosťou nehľadiac na to, či niekoho zrazia alebo nie." S pomocou delegáta sa rodina Fleischhackerovcov snažila stopnúť nejaký tuktuk. Toto klasické srílanské vozidlo je však len dvojmiestne. "My sme ale boli štvorčlenná rodina. Nejaké odlúčenie neprichádzalo do úvahy." Stopovanie a čakanie na tuktuk sprevádzal neuveriteľný stres. "Vedeli sme, že každú chvíľu príde štvrtá vlna. Nevedeli sme však, kde bude zabíjať. Sami seba sme sa zúfalo pýtali, či je lepšie stáť pred múrom alebo za múrom. Boli to pre mňa najkritickejšie chvíle. Bála som sa, že stratím niekoho z mojich príbuzných. Snažila som sa, aby sme boli všetci pokope. Aby nikto nikde neodbehol ani na 5 metrov. Aby sme sa aspoň držali za ruky, keď to všetko príde..."


V bezpečí kláštora


Nakoniec sa rodina pani Henriety doslova natlačila do dvojmiestneho tuktuku. "Podarilo sa nám to vďaka tomu, že sme nemali žiadnu batožinu." Tuktuk odviezol rodinu z Banskej Bystrice do budhistického chrámu, ktorý bol vzdialený asi 3 kilometre od pobrežia. "Keď sme prišli, budhisti práve slávili spln mesiaca. "V budhistickom kláštore sme si kúpili kopu ananásu a liter a pol vody. Tú sme v tej chvíli považovali za najväčší poklad na zemi."
Zvyšnú časť dovolenky prežili Fleischhackerovci v istom víkendovom dome. "Starali sa o nás animátori, 20 roční chalani. Domorodci. Boli veľmi milí a obetaví. Stále sa nás pýtali, či sa cítime dobre a či niečo nepotrebujeme. Neustále sa usmievali," hovorí s dojatím Henrieta. "Keď sme sa s nimi pustili do hlbšieho rozhovoru, zistili sme, že za tým ich úsmevom sa skrýva nesmierny bôľ. Stratili totiž svoje príbytky. Jeden z nich prišiel o brata, ktorý bol v čase vypuknutia katastrofy na mori. Ďalší nevedel, kde má rodičov. Z môjho pohľadu, tí chlapci mali ďaleko väčšie traumy ako my, ktorí sme sa len niekde presunuli. Človek mal až také nutkanie poslať ich domov za ich rodinami, pretože nám už tak veľa nechýbalo. Bolo mi ich strašne ľúto."


Trpezlivosť bola najmenšia vec...
Pod vplyvom týchto udalostí pani Henrieta podľa vlastných slov nejako negatívne nevnímala oneskorenie príletu lietadla zo Slovenska. "V tej chvíli mi bolo úplne jedno, či lietadlo príde o deň alebo o dva. V skupine čakajúcich som bola určite v pokojnejšom tábore. Mňa tieto veci nejako nefrustrovali. Keď som videla všetko to utrpenie okolo seba, trpezlivosť som považovala za to najmenej, čo som mohla pre celú záležitosť urobiť."
Potrebné informácie dostávali podľa Henriety Slováci skôr od svojich príbuzných zo Slovenska ako z oficiálnych miest. "Informácie, ktoré k nám prichádzali, boli väčšinou prefiltrované a s veľkým časovým oneskorením." Okrem súkromných správ z domova boli najdôležitejším zdrojom informácií v rodine Fleischhackerovcov správy BBC. "Prostredníctvom nich sme boli vtiahnutí do celého diania. Hoci sme neboli v kontakte s mŕtvymi, uvedomovali sme si silu celej záležitosti."
Celá situácia bola po psychickej stránke značnou záťažou pre pani Henrietu. "Počas celého pobytu sme sa nikdy necítili absolútne v bezpečí. Psychika bola nastavená na jednu úroveň. S odstupom času sa mi zdá, že sme boli ako také zvieratká, ktoré sú pripravené okamžite na útek. Vydýchla som si až v Bratislave na letisku. Tam som už považovala celú udalosť v podstate za uzavretú."


Získala nadhľad

Po tom všetkom čo Henrieta zažila, necíti vôbec hnev, ani nikomu nič nezazlieva. Nesúhlasí s názorom, ktorý prezentovali niektoré svetové médiá, že katastrofa je do určitej miery dôsledkom nedbanlivosti vlád juhovýchodnej Ázie, ktoré nevybudovali v Indickom oceáne informačný a varovný systém oznamujúci príchod tsunami. "Sú to chudobné krajiny, ktoré driemali vo svojom kolorite a my zrazu chceme, aby boli také vyspelé ako Spojené štáty. Nemôžeme od nich čakať, že sa budú zapájať do nákladných projektov. Je ľahké povedať, mali ste to mať. Ale sami dobre vidíme, kde sa vlievajú peniaze. Nikto tým krajinám nepomáha. Ja ich neodsudzujem. Boli na takej úrovni, akú im zabezpečil prirodzený vývoj," stavia sa do pozície obhajcu Henrieta. Podľa nej bude potrebná veľmi veľká medzinárodná pomoc. Polemizovať teda o tom, či a prečo prispeli Slováci na pomoc postihnutej oblasti menej ako Česi, sa jej zdá nenáležité. "Slováci na jednej strane majú opodstatnenie správať sa tak, ako sa správajú, pretože v minulosti mali aj negatívne skúsenosti s tým, kde skončili zbierky. Na druhej strane, keď boli záplavy na východnom Slovensku, v Bystrici to nikoho nevzrušovalo. A to je iba 200 kilometrov. Prečo by teda mali byť empatickí k niečomu, čo je od nich oveľa viac vzdialené. Bola by som rada, keby prispeli ako ja, ale nemôžem to od nich žiadať. Ja som niečo prežila, oni nie. Možno o pol roka dôjde k nejakej katastrofe aj na Slovensku a tá zmení zmýšľanie ľudí," zamýšľa sa Henrieta.
Jediné, čo po tom všetkom Henrieta cíti je vďačnosť. Vďačnosť za to, že získala nadhľad nad malichernosťami života. "Myslím si, že sa dívam s určitým nadhľadom na isté malichernosti, na ktorých sa tu ľudia rozčuľujú úplne bez problémov. Dúfam, že toto sa ma už nebude týkať," rozhodne vyhlasuje Henrieta, ktorá po príchode na Slovensko nechápala, že sa istý pán v obchode rozčuľoval nad zdražením mäsa o 4 koruny.


Na Srí Lanku sa určite vrátim


Pani Henrieta sa určite chce vrátiť na Srí Lanku. "Je to krásna zem. Dovolenka v nej nie je len o ležaní na pláži. Môžete tam vidieť množstvo vecí. Spoznať úplne inú kultúru. Iste, je to vec postoja. Mne nevadí, že sú špinaví. Nevadí mi, že žijú jednoduchým spôsobom života. Obdivujem to. Je mi veľmi sympatické, ako sú spätí s prírodou. My sme posunutí úplne niekde inde. Sme príliš civilizovaní. Na Srí Lanke som videla veľa krásnych vecí. Je tam mnoho budhistických chrámov, veľa endemických rastlín. Dajú sa splavovať rieky. Možno vidieť krokodíly, varany a opice. Je veľmi veľa vecí, ktoré som chcela vidieť a ktoré som bohužiaľ nevidela."


Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Inzercia - Tlačové správy

  1. Premýšľate o aute do 10 000 eur? Poradíme vám, ako nenaletieť
  2. Trápi vás chrípka alebo prechladnutie? Vieme, ako s nimi zatočiť
  3. Reportáž: Takto sa na Slovensku vyrábajú cestoviny
  4. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu
  5. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku
  6. Šanca pre mladé talenty z oblasti umenia, vedy či športu
  7. Predpremiéra vynoveného VW Passat: Viac IQ, viac online
  8. Top destinácie a hotely na exotickú dovolenku v zime
  9. Stotisíc ľudí rozhodlo: Nadácia banky rozdelí štvrť milióna eur
  10. Slovensko má historicky najvyšší počet ľudí bankujúcich online
  1. Konferencia - EU support for research
  2. Slovensko má zasiahnuť robotizácia
  3. Viete, aké sú najlepšie možnosti sporenia pre mladých?
  4. Trápi vás chrípka alebo prechladnutie? Vieme, ako s nimi zatočiť
  5. Hitem jsou cyklopočítače Mio - pro zábavu i výkon
  6. Reportáž: Takto sa na Slovensku vyrábajú cestoviny
  7. Ako založiť spoločnosť v Rakúsku
  8. Tatranská mliekareň prosperuje aj vďaka spolupráci s Tescom
  9. Premýšľate o aute do 10 000 eur? Poradíme vám, ako nenaletieť
  10. Noerr advised on WebSupport deal
  1. Premýšľate o aute do 10 000 eur? Poradíme vám, ako nenaletieť 17 662
  2. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu 14 178
  3. Reportáž: Takto sa na Slovensku vyrábajú cestoviny 13 024
  4. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku 10 116
  5. Je lepšie menučko, alebo domáca strava? Týždeň sme varili doma 6 352
  6. Trápi vás chrípka alebo prechladnutie? Vieme, ako s nimi zatočiť 4 850
  7. Čo sa stalo s mojimi úsporami v druhom pilieri? 4 101
  8. Predpremiéra vynoveného VW Passat: Viac IQ, viac online 4 100
  9. Na dôchodok si možno sporíte zle. Šesť zásad správneho šetrenia 3 984
  10. Top destinácie a hotely na exotickú dovolenku v zime 3 435

Hlavné správy z MY Bystrica

Seriál: Zaniknuté obce Slovenska

Pieskom hovoria aj raj sekeromlatov. Raz sa sem možno vrátia motýle

Osade Piesky neďaleko Španej Doliny hovorili domáci obyvatelia aj Sandberg, či Zamperk. Jednoducho Pieskový vrch, ktorý si poslovenčili do zvláštnej podoby Zamperk.

Kaplnka na Pieskoch stojí osamotene.

Bystrické trojičky sa majú k svetu

Ešte chvíľu zostanú v starostlivosti neonatológov, avšak šťastná maminka Ľubka (32) sa už veľmi teší, keď si svoje poklady odnesie v náručí domov.

Nesmel vykonávať kňazskú službu, pracoval ako žeriavnik aj lesný robotník

Čestné občianstvo in memoriam udelia rímskokatolíckemu kňazovi, publicistovi a prekladateľovi Františkovi Paňákovi.

Sväté omše slúžil František Paňák predovšetkým v slovenskom kostole.

Na ochranu voči kliešťom treba myslieť už vo februári

Február je najoptimálnejšie obdobie na zaočkovanie prvou z troch dávok očkovacej látky proti kliešťovej encefalitíde.

Ilustračné foto

Už o týždeň budú mať polinotici prvé spravodajstvo o výskyte peľu v ovzduší

Prvé dva peľové lapače – v Banskej Bystrici a v Bratislave, sú už namontované a začínajú zbierať prvé údaje o výskyte peľu v ovzduší.

Alergické príznaky nepodceňujte! Podcenenná alergia môže prejsť až do astmy.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

AKTUALIZOVANÉ 20. 2. o 9.14

V centre Nitry bude problém nakúpiť potraviny

Predajňu Billy v Mlynoch na čas zatvoria, aby ju zrekonštruovali.

Historický počin? Žilina bude mať v základnej zostave iba odchovancov

Netradičné rozhodnutie vysvetlil šéf klubu Jozef Antošík.

Zlatica Kušnírová: Každý deň vyjde najavo nová špina

Uplynul rok od vraždy Jána Kuciaka a jeho partnerky Martiny Kušnírovej.

Vybrali SME

Už ste čítali?