O svojej kľukatej, ale nakoniec vždy správnej ceste životom presvedčil aj na stretnutí v rámci pravidelného cyklu Osobnosti, ktoré sa uskutočnilo ešte vlani v decembri v Štátnej vedeckej knižnici v Banskej Bystrici.
Svoju životnú púť Jozef Šebo začal vo Valaskej, kde sa 14. novembra 1919 narodil v skromnej rodine obuvníka. Tam chodil s nadšením a zvedavosťou do prvých školských priestorov. Potom ich spoznával v Brezne. Päť kilometrov z Valaskej do Brezna absolvovala veselá partia školákov pešo.... Do Učiteľského ústavu v Banskej Bystrici, kde pokračoval v štúdiách, cestoval tri a pol roka. Keď prišli prázdniny brigádoval, napríklad u zememeračov, alebo triedil a roznášal poštu. Práca bola a aj dnes je súčasťou života Jozefa Šebu.
Keď v roku 1940 zmaturoval, o pár dní predstúpil pred žiakov na Kordíkoch. Deti i rodičia si obľúbili prísneho a spravodlivého pána učiteľa. So žiakmi nacvičoval divadelné predstavenia, chodil na výlety, viedol ich k úcte k prírode, jazyka, tradícií a kultúry. Z prvého platu si kúpil harmoniku, na ktorej hrá dodnes. Keď sa uvoľnilo učiteľské miesto v Tajove, presťahoval sa tam. Odtiaľ narukoval na vojnu a po strastiplných vojnových zážitkoch vrátil. Radostným dňom bol 28. október 1945, keď sa oženil. Rodina sa postupne rozrástla o šesť detí. Tie sú po smrti manželky jeho veľkou oporou. Aj keď sa rozpŕchli po Slovensku, vracajú sa domov s radosťou a odchádzajú s dobrým pocitom, že pomohli a aspoň čiastočne vrátili otcovi starostlivosť.
V Tajove sa Jozef Šebo naplno oddal kultúrnej a osvetovej práci. Bol hercom i režisérom, obecným kronikárom, kantorom, osvetárom, starejším. Nielen obyvatelia z okolia Banskej Bystrice obdivovali jeho všestrannosť. V miestnej škole vyučoval do roku 1953. Potom ho vybrali za učiteľa budúcich pedagógov v Banskej Bystrici. V meste učil aj na Základnej škole na Bakossovej ulici, odkiaľ v roku 1979 odišiel do dôchodku. Na oddychovanie však doteraz nepomyslel. "Moji žiaci sa v postupných ročníkoch v školách nestratili, lebo som ich učil v prvom rade rozmýšľať, statočne pracovať a čestne žiť. Niektorí z nich dosiahli svojou usilovnosťou aj vyšších postov," hovorí dnes J. Šebo.
Svoju úspešnú divadelnú dráhu odštartoval vo Valaskej, najprv ako šepkár, neskôr ako herec. Pokračoval v nej na Kordíkoch, kde už nacvičoval aj hry a recitácie s deťmi i dospelými. Priúčal sa aj režisérskej profesii. V roku 1946 založil v Tajove Divadelný krúžok MOMS. Odvtedy naštudoval vyše sto divadelných hier, absolvoval množstvo divadelných prehliadok, získal vysoké ocenenia a uznania.
"Môj vzťah k J. G. Tajovskému má korene v mojej účasti na pohrebe v Tajove 25. mája 1940, kedy sme sa študenti Učiteľského ústavu zúčastnili na jeho pohrebe ako speváci. Keď som sa dostal učiť do Tajova, začal som viac čítať jeho poviedky a hľadať v nich Tajov a v Tajove Tajovského," spomína Jozef Šebo. Zaslúžil sa o zriadenie Pamätného domu J. G. Tajovského a Pamätnej izby Jozefa Murgaša v Tajove, ktorých lektorom je od ich založenia v roku 1968. Vďaka jeho bohatým vedomostiam a precítenému lektorskému výkladu patria medzi najúspešnejšie múzejné expozície na Slovensku. Pochvalné poznámky v kronike o tom svedčia nielen v slovenskom, ale aj v anglickom, španielskom, japonskom a ďalších jazykoch. Kvalitu Jozefa Šeba ocenila aj Matica slovenská, keď ho vyhodnotila ako najlepšieho sprievodcu v rámci literárnych múzeí na Slovensku.
Pri obdržaní ostatného vyznamenania za celoživotné zásluhy v kultúre a divadelníctve sa na pôde Činohry SND v Bratislave zúčastnili s predstaviteľmi obce Tajov aj pracovníci Štátnej vedeckej knižnice v Banskej Bystrici. Mnohé ďalšie ocenenia, ako napríklad titul Zaslúžilý pracovník kultúry, Cena ministerstva školstva, ho tešia. Napriek tomu zostáva skromný a úprimný. "Tak, ako som cítil, že moje miesto je nielen v škole, ale aj za organom v kostole, po čom som od mladosti túžil, tak som cítil potrebu neuzavrieť sa do štyroch stien triedy, ale vyjsť na pole osvety, dvíhať kultúrnu úroveň spoluobčanov a najmä mládeže. Byť všade tam, kde boli potrebné moje ruky, hlava i srdce," dodáva J. Šebo.
Autor: Mgr. Zlata Troligová