G. Nicklerová: Život na samote nie je len romantika, ale aj lopota
„Keď som priateľom a známym hovorila, že sa chystám presťahovaťna lazy, v očiach niektorých z nich som videla až zdesenie,“ zasmiala sa pri spomienke Gabika Nicklerová. Od detstva bola naladená na veselú nôtu. Nepopiera, že keď vymenila Košice za divočinu, bol to zlom. To, že sa rozhodli s manželom pre samotu pri Lome nad Rimavicou, bola náhoda. „Dali sme si inzerát do regionálnych novín. Ozval sa nám starý pán, ktorý chcel, aby jeho dom ostal „žiť“. Hoci som bola presvedčenou vyznavačkou pozitívneho myslenia, pri prvej návšteve šlo moje presvedčenie bokom. „Pane Bože, veď sem nevedie ani cesta a ak zablúdite, mapa vám dozaista nepomôže. No keď som sem prišla druhý raz a uvidela impozantný majestát okolitých hrebeňov hôr, dívala som sa v nemom úžase na krásu, ktorú mi toto miesto ponúkalo,“ tvrdí učiteľka základnej školy.
DOTYK S MINULOSŤOU
Takýmto pohľadom sa Gabika po prvý raz nechala uniesť pred siedmimi rokmi. Na samotu prišla s manželom a svojimi psami. Nie nadarmo sa však hovorí, že človek mieni a osud mení. „Manžel sa rozhodol odísť do Austrálie. Stále rozmýšľam nad tým, čo zavážilo najviac, aby som zostala. Možno to boli psy, možno príroda a možno strach z cudziny. Život na samote, to je dotyk s minulosťou. Akoby tu zastal čas. Tu sa človek neriadi podľa hodín, ale podľa slnka. Príroda vám dodáva energiu, ste schopný zvládnuť čokoľvek. Brodiť sa dvojmetrovými závejmi snehu, umývať sa v mraze pri studničke, nezľaknúť sa vytiu vlčej svorky, zakúriť do murovanej peci, nezblbnúť, keď vás fujavica odreže na niekoľko dní od sveta.“
ZAVÝJANIE VLKOV VZBUDZUJE REŠPEKT
Príroda má tendenciu meniť ľudí. Gabika sa nezmenila. „Len som sa dostala do inej dimenzie. Tu má všetko svoje miesto - ročné obdobia, oddych aj lopota, kŕmenie zvierat, zásoby na zimu aj dobré vzťahy s najbližšími susedmi. Raz som si nestihla do zimy priviezť dostatok granúl pre psov. Potom som ich vynosila na chrbte. Cez zimu musíte mať vždy po ruke sviečky. Keď príde metelica alebo ľadovec, môžete byť bez elektriny aj niekoľko dní. Najhoršie mi bolo, keď mi „umrela“ Barborka. Tak som volala moju starú škodovku. Pol roka som bola bez auta. Nielen potraviny, krmivo, ale aj sučku so šteniatkami som niesla na chrbte. Ešteže som mala koňa. Občas som do obchodu zašla na ňom. Teraz mám terénne auto. Viac vydrží, ale cez zimu chodím do roboty pešo. Už je tma, keď sa vraciam domov. Spoločníka mi robí mastif. Zahnal by aj medveďa. Nebojím sa zvierat. To ja som prišla medzi ne. Už mi aj vlk preskočil cez kapotu, rys prebehol cez cestu a maco prišiel až k plotu. Svorka vlkov prespala neďaleko domu. Ale veď práve toto som hľadala aj keď ma občas pri zavýjaní vlčej svorky zamrazí,“ vraví Gabika.
PSY SÚ ROZUMNÉ A CHÁPAVÉ
Psom rozumie od detstva. Ako hovorí, majú svoju psiu dušu a sú mimoriadne chápavé a rozumné. Cíti potrebu pomáhať aj takým, ktoré sa ocitli na ulici. „Siedmeho decembra pred dvoma rokmi som sa vybrala na nákup do Brezna. V jarku pri ceste som zbadala psíka. Bol to doberman. Bol vychudnutý a mal rozbitú hlavu. Známi neverili, že prežije. Zoro sa vystrábil z boľačiek na tele aj duši. Odviezli si ho do Martina. Je v dobrých rukách. Veľa razy si ľudia prídu po šteniatko. No odídu s prázdnymi rukami. Mastif alebo boxer predsa nie sú psy do jednoizbového bytu,“ tvrdí chovateľka psov. Stredoázijský vlčiak na nás vycerí zuby a zašteká. Akoby pritakával svojej gazdinej. „Je to strážca. Cudzieho by do dvora nepustil. Aj ostatné psy majú pred ním rešpekt. Psy vás nikdy nesklamú. Uvidíme, čo prinesie čas. V budúcnosti by som chcela mať psí útulok.“
SKÚŠKY ODVAHY SOM ZVLÁDLA
Jej krédo je prosté: Nikto a nič ma odtiaľto nedonúti odísť, pokiaľ ja sama nebudem chcieť. „Najhoršie mám azda už za sebou. Skúšky odvahy som zvládla. Našla som si prácu. Učím v škole v Lome nad Rimavicou. Chodím na vysokú aj priateľa som si zaobstarala - ako v tej rozprávke o Perinbabke. Aj ten môj sa tu objavil, akoby spadol z neba. Jedného dňa, kde sa vzal - tam sa vzal -zastal pri mojom plote. Hneď sme si padli do oka,“ povie s úsmevom. Priateľ sa tunajšej lopoty nezľakol. Pomôže pri dobytku, psoch, drevo nachystá aj sneh poodhadzuje. Na lazoch je chlapská ruka potrebná. Starousadlíci sa k prisťahovalcom nesprávajú hneď od začiatku priateľsky. Sú nedôverčiví. Inakosť vždy vzbudzovala predsudky.
„Chvíľu to trvalo, kým si na mňa zvykli. No teraz ma berú ako svoju..“
Sedíme v útulnej kuchyni. Domáci sa v nej zdržiavajú najviac. Vonku sa zotmelo a ochladilo. Praskajúci oheň je príjemnou kulisou. Pri nohách sa mi usadili psy. Popíjame čaj. Pýtam sa na budúcnosť. „Ťahá ma to na Spiš, kde som vyrastala. Viete, aj niektorí pôvodní usadlíci bývali na lazoch len od jari do jesene. Zimu prečkali bližšie pri dedine. Neviem si predstaviť, ako by som tu mohla fungovať, keď už budem mať o pár krížikov viac. Ťahá ma to domov na Spiš,“ zdôverí sa učiteľka.
