Článok pokračuje pod video reklamou
.jpg)
Tsunami ustúpili. Mŕtvi, zranení a ľudia bez prístrešia zostali. Práve za nimi sa v polovici januára vybrala štvorčlenná skupina slovenských záchranárov. Medzi nimi bola aj Zuzana Stanová z Banskej Bystrice.
„Do Indonézie sme išli na základe požiadavky, ktorú vyslal Indonézsky červený kríž,“ objasňuje Stanová. Na misii v indonézskom Banda Acehu sa zúčastnila ako členka humanitárnej jednotky Slovenského Červeného kríža. „Okrem mňa bola súčasťou misie ešte ďalšia členka jednotky a dvaja profesionáli zo SČK.“
Vyslaniu misie do Indonézie predchádzala starostlivá príprava. „V rámci materiálnej prípravy sme si museli dobre rozmyslieť, ktorý materiál budeme v Banda
Acehu potrebovať. Podarilo sa nám to na výbornú, pretože nám v Indonézii skutočne nič nechýbalo, strava nevynímajúc,“ hovorí s úsmevom záchranárka, ktorej obzvlášť chutilo jedlo pripravené v nemocnici v Banda Acehu. Popri materiálnej príprave sa museli záchranári podrobiť celému radu vyšetrení. „Absolvovali sme množstvo očkovaní. Proti hepatitíde typu B sme už zaočkovaní boli. Doplnili sme si A-čko a očkovanie proti týfusu. Brali sme antimalariká a meningokoky,“ vyratúva zdravotné procedúry mladá záchranárka z Banskej Bystrice.
Po všetkých prípravách prileteli slovenskí záchranári v polovici januára do Jakarty. „Na ústredí Indonézskeho červeného kríža sme si dohodli stratégiu nášho pobytu. Po dvojdňovej aklimatizácii sme odleteli do Banda Acehu,“ opisuje prvé dni pobytu v juhovýchodnej Ázii Zuzana Stanová. „Bývali sme v bývalom servise Toyoty. Spali sme na zemi v malej nevetranej miestnosti, kde bolo asi 40 stupňov,“ približuje sparťanské podmienky Stanová. „Situácia bola pre nás ženy o to ťažšia, že sme sa nemohli vyzliecť a osprchovať. Spolu s nami bývalo v tábore asi 1000 indonézskych dobrovoľníkov, moslimov. Okrem toho netiekla v Banda Acehu voda. K dispozícii boli len cisterny.“
Každé ráno chodili slovenskí záchranári s dobrovoľníkmi do postihnutých oblastí. „Navštevovali sme zberné tábory tesne pri pobreží. Bývali v nich ľudia, ktorí nemali ani dom, ani peniaze a mnohokrát ani príbuzných. Jednoducho nič,“ hovorí Stanová. „Bola som prekvapená, že napriek absolútnej chudobe títo ťažko skúšaní ľudia vôbec nekradli. Mohli ste si všetky veci nechať len tak a nikto vám ich nepremiestnil ani o centimeter.“ Podľa Stanovej by nám, Európanom, mohli byť ľudia z postihnutých oblastí v mnohom príkladom. „Napriek tomu, že prišli o všetko, stále sa len usmievali a boli veľmi milí,“ tvrdí banskobystrická záchranárka, ktorá sa domnieva, že ich postoj pramení z ich viery. „Viete, oni vnímajú smrť úplne inak ako my. Tešia sa, že sa na druhom svete stretnú so svojími blízkymi. Všetko nešťastie berú v štýle pán boh dal, pán boh vzal.“
S domorodcami však bola ťažká komunikácia. „Málokto z nich vedel po anglicky. A tak len prikyvovali a usmievali sa. Našťastie deti boli na tom s angličtinou lepšie. Vedeli aspoň základy tohto svetového jazyka. A tak sme ich naučili jednu slovenskú pesničku,“ hovorí s hrdosťou banskobystrická záchranárka. Okrem jazykovej bariéry sa Stanová stretla aj s rozdielnym ponímaním času. „Vyjadrenie, stretneme sa o päť minút, tamojší ľudia vôbec nevnímajú ako my, Európania. Päť minút je pre nich oveľa dlhší časový
úsek ako pre nás.“ Slovenskí záchranári prvé dni pobytu v postihnutých oblastiach distribuovali v zberných táboroch stravu. Neskôr sa zaradili do ambulancie v tábore v Jante. „Robili sme drobné ošetrenia, merali tlak a podávali lieky,“ popisuje náplň práce Stanová.
Po prvých piatich dňoch sa záchranári zo Slovenska presunuli do nemocnice v Banda Acehu. „Bola to veľká nemocnica vybudovaná pri štadióne. V nej sme pracovali 11 dní. Ja som pracovala na jednotke intenzívnej starostlivosti. Spolu s nami tam bol aj zdravotnícky personál z Nórska a zdravotné sestry z Javy. Všade bolo cítiť solidaritu a ľudský prístup. Bolo vidno, že celý Červený kríž sme jedna rodina,“ hovorí s nadšením Banskobystričanka, ktorá sa v nemocnici stretla s chorobami, o ktorých sa na Slovensku hovorí už iba v teoretickej rovine.
Stanová mala na ICU, obdoba nášho „ára“, šesť až sedem ťažko chorých pacientov. „Väčšinou mali štyri diagnózy. Aspiračnú pneumóniu, ktorá súvisí s topením sa, tetanus, maláriu a týfus.“ Banskobystrická záchranárka, ktorá prednáša na strednej zdravotníckej škole prvú pomoc, priznáva, že praktické skúsenosti z Banda Acehu jej pomôžu pri vysvetľovaní niektorých ochorení.
Po 16 dňoch strávených v Indonézii prišiel čas návratu na Slovensko. Podľa Stanovej „mali pri lúčení všetci slzy na krajíčku.“
