Monika Griešová, jazdí autobusom do horských dedín, kde majú mnohokrát problém vyjsť aj skúsení vodiči.
„Minule som išla autobusom do Horných Pršian. Pri nastupovaní mi asi 6-ročné dievčatko povedalo: Dobre teta, že idete vy, lebo ten ujo minule nevyšiel,“ usmeje sa žena, ktorú by ste pre jej krehký vzhľad umiestnili hocikde, len nie za volant autobusu.
„Jazdím už od osemnástich rokov,“ hovorí o svojich začiatkoch Griešová. „Mala som živnosť. V rámci nej som 12 rokov jazdila na Avii.“ Za tento čas vystriedala niekoľko firiem. „Jazdila som pre Coca colu a aj pre Ten expres,“ vypočítava svoje podnikateľské aktivity. Napriek pracovnej vyťaženosti však živnosť pre ňu neprinášala ten zisk, ktorý očakávala. „Mala som vysoké náklady, preto som so živnosťou skončila.“ V tom čase SAD v Banskej Bystrici prechádzalo na 8-hodinový pracovný čas. Z tohto dôvodu prijímali viac šoférov. „Išla som sa spýtať a zobrali ma,“ spomína Griešová, ktorá považuje jazdu autobusom za pokojnú a príjemnú prácu. „Nikdy by som nedokázala sedieť v kancelárii,“ rezolútne odmieta plachá vodička iné možnosti zamestnania.
Na linkách prímestskej dopravy Banskobystrického okresu jazdí Griešová už dva a pol roka. „Už je to tretia zima,“ počíta svoj čas strávený za volantom. Začiatky však neboli až také ľahké. Ako žena začínala robiť výsostne mužskú prácu. „Keď som prišla prvýkrát do dielne, všetci muži si ma obzerali. Tipovali, že vydržím najviac tri mesiace. A možno ani to nie.“
Keď sa jej pokazí autobus, dokáže si na ňom spraviť drobné opravy, ak má poruke náhradné diely. „Niekedy stačí vymeniť poistku alebo hadičku, ak uniká vzduch,“ zasvätene vysvetľuje technicky zdatná žena. Problémy sa však nevyhýbajú ani jej. Najhoršie je to v zime. „Keď je neodhrnutá cesta hore kopcom sa ani nevyberiem. Radšej zostanem pod kopcom a počkám na pluh,“ poznamenáva vodička, ktorá zbytočne neriskuje uviaznutie autobusu v kopci. „Najhoršie je, ak sa v kopci a v zákrute stretnem s autom a nemám sa kde vyhnúť. Keby som zastala, už sa nepohnem a môžem čakať na odtiahnutie.“
Vodička z Pohronského Bukovca nemá obľúbenú linku. Za najťažší spoj považuje skorý ranný do Španej Doliny. „Z Banskej Bystrice idem o trištvrte na šesť. V autobuse takmer nikoho neveziem, lebo idem pre ľudí do Španej. S takýmto ľahkým autobusom mám však mnohokrát problém vyjsť štvorkilometrový kopec, aj keď je odhrnuté.“ Na jazdu autobusom v zimnom období sa Griešová nesťažuje. Ráno vstáva o štvrtej, aby o pol piatej stihla autobus z Pohronského Bukovca do Banskej Bystrice. Začína prvým spojom pred šiestou a pred šiestou večer aj končí. „O siedmej, ôsmej som späť doma. Takto to ide päť dní v týždni,“ uzatvára s úsmevom svoje rozprávanie ženská hviezda banskobystrickej SAD. Ján Krempaský