Ráno ho už pred piatou budí hluk trolejbusu a večer sa mu nedá zaspať, pretože nákladné autá pod jeho oknami uháňajú stokilometrovou rýchlosťou.
Filipko už štyri roky bojuje proti hluku. Zdá sa, že zatiaľ bezvýsledne. „Myslel som si, že keď sa namerali vyššie hodnoty hluku, ako je prípustná hranica, tak budú kompetentné orgány konať,“ hovorí sklamane.
Celú kauzu okolo hluku na Sládkovičovej ulici odštartovalo meranie jeho hodnôt, ktoré vykonal v roku 2001 Štátny zdravotný ústav v B. Bystrici. Meranie vraj všetkých zaskočilo. Hodnoty hluku povolenú hranicu prekročili o 9,3 decibelov. Podľa okresného hygienika zvýšená hladina hluku negatívne vplýva na vegetatívny nervový systém, činnosť srdca a mozgu a podporuje rozvoj civilizačných ochorení.
Okresný hygienik v roku 2002 podal podnet na primátora, ten ho posunul na okres a okres na kraj. Nakoniec skončila celá záležitosť v roku 2004 u vedúceho referátu dopravy a komunálnych služieb mestského úradu v B. Bystrici Vladimíra Ďurečku.
V tomto období prekvapila Filipka ďalšia správa z Regionálneho úradu zdravotníctva. Pripúšťajú sa aj vyššie hodnoty v existujúcej mestskej zástavbe ako je 60 decibelov. „U nás bolo nameraných 69,3 dB,“ dodáva Filipko. Orgány štátnej správy nemusia nič riešiť.
V reakcii na zvýšenú hladinu hluku povedal V. Ďurečka, že v meste existujú lokality, ktoré sú oveľa viac zaťažené hlukom ako Sládkovičová ulica. Napriek tomu sa podľa neho na nej podarilo znížiť povolenú rýchlosť zo 60 na 40 km/h. „Urobili sme prepojovaciu cestu medzi Sládkovičovou ulicou a Tescom popri čerpacej stanici,“ vysvetľuje Ďurečka.
Ján Filipko sa vo svojej snahe vyriešiť problém hluku obrátil aj na poslanca mestského zastupiteľstva Jozefa Haška. „Problém je v tom, že sa ľudia proti výstavbe cesty nesťažovali hneď, keď ju v 70. rokoch stavali,“ argumentuje Haško. „Po odchode vojakov z protiľahlých kasární, plánujeme vymeniť plechový plot za iný, ktorý by lepšie pohlcoval hluk. Budem apelovať na to, aby tam policajti merali častejšie rýchlosť,“ dodáva Haško.
Napriek všetkým prísľubom kompetentných orgánov zostáva Ján Filipko skeptický. „Zrejme som odsúdený naďalej žiť v zdraviu škodlivom hluku bez kompenzácií. Veď spomínaný zákon to umožňuje.“
