Smrť prišla v daždi a búrke

Veverkovci z Michalovej bývajú v poslednom dome tesne pod lesom. Za ním sa dvíha prudká strmina. Zľava stromy, napravo širokánska lúka. V roku 2000 boli už piati synovia otca Jána a mamy Anny dospelí ženatí chlapi. toho istého roku, 6. júna, Jána Veverku zasiahol blesk. Pásol kravy. Deň predtým slávil 73. narodeniny. Na mieste, kde sa to stalo, je ohrádka, veniec, sviečky a kríž. Do dvoch jamiek, vyhĺbených ohnivým živlom zapichli chlapci pána Veverku to, čo mal v osudnej chvíli pri sebe. Pastiersku palicu a dáždnik.
Boli to pohľady na rozlúčku?
Pani Anna pri každej vete premáha plač. Je presvedčená, že jej muža obchádzala nejaká predtucha. Nezdal sa jej už od rána. Nemal pokoja. „Pred obedom, keď prišiel z prvého pasenia, práve som škrabala švábku. Vravím, idem variť halušky. Odmietol. Nie, halušky nevar. Teda, čo? Uvarím kuľašu? A to už bola škriepka, lebo on raz nechcel kuľašu! Pýtam sa, tak prihrejem fazuľu od včera? Budeš jesť? Že áno. Postavila som hrnček na sporák, on išiel do kôlne. Musím pripomenúť, pred tým dňom, sme hrabali seno. Bolo tak horúco, až nám z drevených hrablí povypadávali zuby. Na mojich iste päť, jeden, na kraji, zlomili deti. On tie hrable cez obed opravil, doniesol ich do stajne, lebo som dojila a povedal: Mala by si si ich šanovať! Už ti nebude mať kto zuby porobiť. Zasmiala som sa. Ale choď. Vystrúhaš, napravíš. Keď si sadol k tanieru, videla som, že je voľakde inde. Sotva zjedol tri lyžice. Len stále hľadel na mňa. Nikdy na svete tak nehľadel, ako vtedy. Až si myslím, Bože, ešte sa mi z očí stane, od teba. Potom sa zdvihol, že ide pásť. Už hrmelo. Pekne mu hovorím, nechoď. Nože kus počkaj, zasa ide búrka a on že nevadí. jedna už prešla na Handle, druhá na Hron, aj táto prejde. Ešte šomral, že sa voľajako šuchcem. dajako pomaly púšťam tie kravy dole dvorom. A len sa obzeral. Pri pivnici, keď kráčal k bráne, stále sa obzeral. Ja neviem či sa to už lúčil, či čo?“ opisuje pani Anna.
O pol štvrtej už ležal v tráve
„Ja som za ním ani nevošla do kuchyne. Pobrala som sa rovno vyriadiť stajne, a tak si myslím: Zájdem aj do skleníka vytrhať majorán, zeler, a po daždi ich vysadím. Nabrala som doplna vedierka, no v tom zrazu strešťalo, blesky sa skrížili. Hovorím si v duchu: Pane na nebi, len aby sa nič nestalo. Až mi prešli zimomriavky po chrbte. Vybehla som zo skleníka. Hodila som si na hlavu vrece, pozerám od brány pomedzi smrečky, ale nevidím nič. Tak som vzala znova dážnik, že idem sama hore na pastvu, no sotva som vyšla za cestu , vidím, že voľakto beží z lúky ponad naše pole. To už bol syn Jožko. Ruky má nad hlavou a volá: Mama, mama, vy sedíte doma, a tata nám zabilo. Aj kravu. Tato sú mŕtvy! Aj Rózka (ktorá pásla doslova pár krokov od neho) kričí: Strýko Jožko, ja nemám nohy, ja nemám nohy,“ ďalej popisuje tragickú udalosť pani Anna.
Jána Veverku pochovali na michalovskom cintoríne. Keď ho doma umývali a obliekali, pani si všimla, že otlaky, čo mal na malíčkoch, mu vytrhlo. Boli preč. Inak bol pekný. Žiadne popáleniny. Čisté, nedotknuté telo. Dokonca voňal. Rózke, sestre jednej z neviest, sa nestalo nič. Je v poriadku.