Ľubo si odjazdil dvadsaťštyri rokov za volantom nákladiaka. Jozef sa „odtrhol“, keď začal tušiť, že mu žena zahýba. Raz neprišla tri dni domov. Ked jej vyčítal, že ho nechala na práškových polievkach, priznala sa. V posteli. Ľubo, naopak. Mal rodinu, no čo čert nechcel, zamiloval sa. Jožo nedokázal prehrýzť chlapskú potupu a po devätnástich rokoch sa vrátil z Bratislavy do Brezna. Ľubo tiež prišiel o ilúzie. Šikovná fešanda ho ošklabala do poslednej koruny a zdúchla. Jožo predal byt, lebo mu hrozila deložácia za neuhradené nájomné, Ľubo ho nechal po smrti manželky mladšiemu synovi. Z toho je dnes feťák. Byt minul na marišku, a pokiaľ „pokročil“, možno si už pichá. (Čo vie, mal by byť voľakde v Čechách).
Jožovi sa po návrate domov podarilo zamestnať sa v Železiarňach Podbrezová. Pracoval na žeriave, zarábal, začal sa mať. Jedného pekného dňa však musel fúkať a nafúkal. Na hodinu ho prepustili. Suma-sumárum, dvaja chlapi v najlepších rokoch sa ocitli na ulici.
Prežívanie
Spávali kde sa dalo. Raz pod schodiskom v paneláku, inokedy v lese, v poľovníckom posede, pod kríkmi, pod igelitom, na autobusovej zastávke. „Jednej zimy som sa uložil v opustenej stavbe. Strecha bola prepadnutá, tak som za prikryl kartónmi. Ráno som sa zobudil a nemohol som sa zodvihnúť. Mal som na sebe dvanásť centimetrov snehu,“ spomína Ľubo. Istý čas býval u sestry, potom robil vo Valaskej pri koňoch len za to, že spával v suchu a v teple. Ďalší súkromník, klampiar ho využíval. Okrem roboty na krovoch alebo v dielni, staral sa mu aj o ovce, bujaky, kosil, hrabal, rúbal drevo. Ako paholok. „A nakoniec ma obabral. Tvrdil, že mi peniaze ukladá. Otvoril skrinku, vraj, vidíš? Toto je tvoja polička. No keď prišlo k veci, prachy boli fuč. Údajne sa stratili. Dokonca, mal toľko drzosti, že chcel, aby som mu dal z podpory 500 korún za stravu!“ prízvukuje. Ľubo bol pod holým nebom dvanásť rokov, Jozef tri a niečo.
Anjeli z Poľska
Odkedy sú v Brezne poľské rádové sestry Albertínky, pôsobiace v tamojšej rímskokatolíckej fare, situácia miestnych bezdomovcov sa prudko zmenila. Majú denne teplú polievku. Mesto im vybudovalo hygienické stredisko. Tam sa môžu osprchovať, zbaviť špinavého šatstva, vymeniť ho za iné, prípadne, hodiť do práčky. Prispôsobiví, ochotní rešpektovať zavedený poriadok, bývajú v ubytovni. V kúpeľni tečie teplá voda, v spoločenskej miestnosti svieti televízor, možno si zahrať karty, alebo šachy. Pravidlá, vrátane povinných mesačných platieb sú jednoduché. Ráno o ôsmej opustiť izby a do osemnástej sa vrátiť. Kto prešvihne záverečnú, ostáva pred dverami. V ubytovni je zakázaný alkohol, fajčí sa iba vonku. Ľubo s Jozefom trávia väčšinu dňa na fare, presnejšie, v Dome sv. brata Alberta. Pomáhajú, zametajú, umývajú schody. Teraz, po rekonštrukcii objektu, ktorý sa rozšíril o ďalšie izby pre chorých, bezvládnych a postihnutých, sťahujú nábytok a odpratávajú neporiadok za stavbármi. Uplynulý pondelok poobíjali zo strechy cencúle, čo viseli do ulice a ohrozovali chodcov. Robia nákupy. „Mne dajú sestričky aj päť tisíc korún. Vedia, že s nimi neujdem a výdavok do haliera vyložím na stôl,“ prízvukuje Jozef. Aj Ľubo má dôveru. Naposledy šiel do obchodu s peňaženkou, kde bola tisícka. Až tam si všimol, že z ďalšej priehradky trčí ešte jedna. „Neexistuje, aby som to zneužil. Videl som na sestričkách, ako ich to potešilo. Človek si nemôže dovoliť nejaký podraz. Možno ma takto skúšali,“ naznačuje. Ľubo má pritom na starosti najmä vozidlá charity. Na otázku, či majú sestričky v aute aj rádio, a ak áno, akú hudbu si púšťajú, Jožo povedal: „Väčšinou je to pomalé, ale počúvajú aj Elán… Nám dvom sú fakt ako pokrvné sestry. Konkrétne Gabriela, to je môj „agent“. Všade je, všetko vidí. Ak zbadá, že som trochu ružovejší, pohrozí mi: Josku, Josku, zasa?!“
Vzťahy
Jožo s Ľubom sú kamaráti. Ani v spoločenstve, v akom sa ocitli ľudia rôznych osudov, si nepríde na chuť každý s každým. Jožo s Lubom pár ráz zopakovali, že za spôsob, akým žijú, nikoho neobviňujú. Chlapsky doznali, bola to naša chyba. Jožo je alergický na faloš, nemá rád ľudí, svätuškárov, čo dokažú hrať. Niektorí z ubytovne to robia. Sú ako kabát, čo sa dá nosiť na obe strany. Klebetia a bonzujú. Nedávno sa u istého páru zistilo, že má kožné problémy. Pritom svorne tvrdili, že vši a filcky chytili od ostatných. Všetci museli absolvovať odbornú lekársku prehliadku. Kto bol nositeľom, sa samozrejme, potvrdilo. „Neviem, či pôjdem po smrti hore, ale nerád by som ich tam stretol,“ smeje sa Jožo. Dodáva: „Najradšej by som bol pes. Že prečo? Psov som mal rád už ako decko. Pes pomáha, je verný a tiež má rád prírodu. No, aby v tom „zverinci“náhodou neostal sám, Ľubo sa okamžite pridáva: „Ja by som chcel byť kôň, lebo je robotný. Ani ja sa práce nebojím. Ten „majster“, čo ma obťal, to dobre vedel. Nakoniec chcel, aby som sa vrátil. Prišiel prosíkať až do ubytovne. Keď som si stanovil podmienku, že ma po každej šichte vyplatí na ruku, alebo nech ma natrvalo zamestná, viac sa neukázal.“
Kontajnery
Jozef s Ľubom v nich hľadali najmä kovy. Niekedy to hodilo pár drobných, inokedy dosť, čo značí, že mali na cigarety aj týždeň. Kým nebývali ako ľudia, zásobovali sa najmä odhodenými paplónmi, bundami a dekami. Sú však smetné nádoby, ktoré zďaleka nenaznačujú ono zaužívané, chudobný kraj, či hladová dolina. Vedia, „pod ktorým číslom“ sa dajú nájsť plné igelitky nedotknutého zamrznutého mäsa, bezchybné, niekedy úplne nové odevy, celé pecne chleba, buchty, koláče, salámy. „Možno nebudete veriť, ale ja som dokonca vylovil zlaté retiazky,“ dušuje sa Ľubo. Na otázku, či si „zahrabú“ ešte aj teraz, Jozef prirovnáva: “To máte ako s tipovačkou. Stačí začať a idete. Stávkujem od dvanástich rokov. Raz som, ešte ako chalan, vyhral prvú cenu. Už sme sa s kamarátmi chystali oslvovať. Objednal som v reštaurácii chlebíčky, malinovky, že urobíme žúr. To bolo v nedeľu, v stredu som si prečítal, že prvá je za pätnásť, druhá za pät korún a tretiu zrušili. Neskôr, v najlepšom švungu som do toho bez mihnutia oka vrazil šestnásťtisícovú výhru, k tomu výplatu a dvadsaťtisíc požičaných navrch.“ Jožo je presvedčený, že mu brada ošedivela preto, lebo sa stresuje kvôli lotérii.
Záhrada
Jedna z Jozefových radostí je farská záhrada . Starať sa o stromy, piplať sa v zemi. Vlani dopestovali celé fúriky hrozna, 200 kilogramov zemiakov, vrece cibule. Jabĺk a slivák bolo toľko, že to nemali kam zložiť. Dodnes im sestry Albertínky prilepšujú čaj šťavami, ktoré z ovocia urobili. Obaja spomínajú, ako na jeseň ručne krájali kapustu, lebo nezohnali patričné strúhadlá, ako ju tlačili do súdkov a koľko z nej už vynosili do ubytovne. Aby sneh konečne zmizol, prajú si obaja. Znovu sa začnú túlať po horách, makať v záhrade, tešiť sa z vtáctva a najmä z toho, že ak začne pršať, uschnú doma. V papučiach alebo s novinami na tvári vo svojej posteli.