Vybrali si život na samote a tvrdý farmársky chlebík

Hory v okolí Drábska sú zradné. Tí, čo to tu nepoznajú, ľahko zablúdia. Na samotu k Marekovcom nevedie asfaltová cesta. Kľučkujete po poľnej. Brodíte sa takmer metrovými závejmi. Po dobrej polhodinke zazriete gazdovský dom a pri ňom nádherné kone. Za nimi sa majestátne týčia kopce a hory. Myslíte si, že ste práve v tej chvíli objavili kúsok raja. Zo snívania vás vyruší brechot psov. Každú návštevu ohlásia domácim štekotom. O chvíľu už pijete horúci čaj v typicky chalupárskej kuchyni. V peci praská oheň, pod nohami vám pradie mačka, z kúta sa šíri vôňa čerstvého mlieka. Ak to, čo nájdete u Marekovcov, nie je vidiecky turizmus, tak potom je toto pomenovanie iba prázdny pojem.
„Takýto život sme si vysnívali. Už tam, v našej horárni Endreska. Bývali sme v nej deväť rokov a zložila som tam aj „Bobríka odvahy“. Manžel pracoval a tak som v horárni bývala často s deťmi sama. Raz mi medveď zabil kozu ani nie meter od dverí,“ tvrdí sympatická domáca pani Vierka. Z horárne sa odsťahovali do Trenčína. No vždy ich čosi ťahalo do hôr. Chýbal im pokoj vidieka, aj dvojmetrové záveje, búrky, ba aj víchrica, pri ktorej hora hučí ako letecký motor. Rozhodli sa pre samotu v Drábsku. Žijú tu už šiesty rok. Dom a hospodárske budovy si postupne menia na svoj obraz. V ich chutnom dome má všetko svoje miesto. Izba pre hostí je v podkroví, v kuchyni je veľký stôl s drevenými lavicami, pri vchodových dverách je podkova pre šťastie, no nechýba tu ani počítač. Nikdy im vraj nechýbala osobitosť a svojský štýl. „U nás sa história spája s dneškom. Počítač je pre nás taká samozrejmosť ako hádam už aj storočná forma na oštiepky. Darovala nám ju gazdiná, ktorá tu kedysi bývala. Prišla k nám neohlásená. Zastala aj s dvoma ženami dole pri studničke a ukazovala im miesto, kde žila. Veľmi ju potešilo, že život na tejto samote nevymrel. Vy ste sem prišli žiť, povedala nám s úsmevom a podarovala formu na oštiepky,“ objasňuje Vierka.
Jej manžel Pavel vraj robí tie najchutnejšie oštiepky aj syry. Je to pravda! Tí, čo ich ochutnali, vedia o čom hovorím. A hostí sa tu už vystriedalo neúrekom. „Chodia k nám cez prázdniny. Chcú zažiť leto, ale aj zimu na gazdovstve. Podojiť kozu, nachovať statok, naháňať sa po kopcoch, jazdiť na koni. Keby ste len videli, ako im žiaria pri tom oči. To, čo nájdu u nás, poznajú len z televíznych obrazoviek,“ dodá domáci pán. Len málokto o ňom vie, že nie je len zručný syrár, šikovný gazda, starostlivý manžel a otec štyroch detí, ale vie sa aj potápať a zliezať jaskyne. Tak ako v jaskyni a pod vodou aj tu na samote načiera človek až na samé dno svojich možností.
„Raz som prekopával chodník od chalupy štyri hodiny, kopy boli vyššie ako ja a na druhý deň nebolo ani poznať, kde bol chodník,“ tvrdí 48-ročný Pavel. No nielen vrtochy počasia, ale aj nezmyselné nariadenia a ľudská závisť im vie občas poriadne znepríjemniť život. Napríklad mlieko môžu zatiaľ predávať len ako kŕmne. Absurdné nariadenia im pripomínajú, že na Slovensku je všetko možné. Napriek tomu sa však nevzdávajú. Ich snom je postaviť novú ubytovňu, mať modernú kúpeľňu pre hostí, dokúpiť kone... Vedia, že plány môžu a nemusia vyjsť. To, čo im však už nikto nevezme, sú ich zážitky. Je ich veľa. Život na samote je sám o sebe jedným veľkým dobrodružstvom. Na jeden strane je to nekonečná sloboda, na druhej strane je to každodenný boj o prežitie.
„Naše deti Zuzana (22), Terezka (18), Matúš (16) Silvia (10) sa môžu rozhodnúť, kde budú žiť. Pre nás je však toto miesto domovom,“ tvrdia svorne manželia Marekovci.