Takmer. „Nikdy sa však nevyrovnám so spaľovaním malých detí,“ rozpráva Ondrej. ,,Aj dnes sem doviezli dve malé truhličky,“ dodáva najmladší člen štvorčlennej osádky kremačných paličov.
JEDNO TELO – JEDNA TRUHLA
Truhla sa nespaľuje ihneď. Najprv treba skontrolovať jej obsah (aby v nej „omylom“ neboli dve telá), všetko riadne spísať a zaevidovať. „Keď pohrebná služba dovezie zosnulého, treba ho prijať a zapísať. Kto, odkiaľ, kedy... Každý dostane svoje číslo. Následne sa truhla uloží do chladiaceho boxu a neskôr sa podľa potreby prevezie buď na obrad, alebo hneď do spaľovne,“ opisuje každodenný pracovný postup jeden z paličov.
KREMÁCIA JE LACNEJŠIA
Krematórium v Kremničke pri B. Bystrici, ktoré je jedno z piatich na Slovensku, má „zákazníkov“ z celého Slovenska. Spaľujú tu nebožtíkov aj z okresov Lučenec, Rimavská Sobota, Poltár, Veľký Krtíš... Niekedy k nim dovezú aj cudzích štátnych príslušníkov - kremácia s následným prevozom vychádza lacnejšie. Čakacie doby sú tu na rozdiel od ostatných krematórií krátke a svoju úlohu zohrávajú aj nízke ceny. „Čo sa týka celkových nákladov na pohreb, vychádza kremácia lacnejšie než bežný pohreb. Nižšie sú náklady na urnový hrob a zvyknú sa používať aj lacnejšie truhly. Pozostalí musia nahlásiť, kde bude urna s popolom uložená. Aj to musí byť uvedené v záznamoch. Môžu si ju dokonca zobrať domov. Je veľa takých, ktorí ju majú jednoducho odloženú v obývačke v sekretári. No v žiadnom prípade sa nemôže stať, že sa urna stratí. Podľa mňa budú pozostalí využívať spopolňovanie čoraz častejšie. Za posledné roky počet kremácií u nás viditeľne rastie. Keď je nebožtíkov veľa, tak čakajú dva dni, niekedy aj tri. Inokedy ich spopolňujeme hneď na druhý deň od prijatia.“
TISÍC STUPŇOV UROBÍ SVOJE
,,Plynová pec sa každé ráno zohrieva na bezmála tisíc stupňov. Potom sa plyn vypne a pec horí samočinne – udržiava si stálu teplotu. Za hodinu a pol ostane z každého už iba popol.“ Keď je telo spálené a popol vychladnutý, dáva sa do mlynu. V ňom kamenné guličky rozdrvia aj posledné pevné zvyšky. Jediné, čo z človeka zostáva, sú náhradné kĺby z titánu a približne dva kilogramy popola. Aj taký kov, akým je zlato, sa pri teplote približujúcej k tisícke rozpustí na nepoznanie. Zvyšný popol sa následne presype do pripravenej urny, na ktorú sa prilepí viečko. Urnu si buď prevezme pohrebná služba, pozostalí alebo sa jednoducho odošle poštou,“ vraví Ondrej ukazujúc na dôkladne poukladané balíčky s adresami rôznych kútov Slovenska. „Každé telo má pridelené jedinečné identifikačné číslo, ktoré s ním putuje počas celého „pobytu“ v krematóriu. Takže sa nemôže stať, že sa do urny dostane popol niekoho iného. Stalo sa nám, že telá zamenili už v márnici a namiesto muža ležala v truhle žena! Ale to bol ojedinelý prípad,“ spomína Ondrej. Pohrebákov potom poslali späť po „pravú“ mŕtvolu.
HYENY V ĽUDSKEJ KOŽI
Stáva sa, že ste mŕtveho poznali aj osobne? ,,Často nie, ale stalo sa mi to. Beriem to tak, že „to“, čo príde ku mne, je už iba telesná schránka,“ vysvetľuje Ondrej. ,,Pri práci do priameho styku s mŕtvymi neprichádzam. Keby som nemusel, tak by som do truhly ani nepozrel. Podľa nariadenia sa však musí vykonať kontrola, či sa v truhle naozaj nachádza iba jedna osoba. Rakvy sa okrem toho otvárajú pri obradoch, ak si to pozostalí želajú. Niekedy chce rodina vedieť, či má nebožtík pri sebe cennosti. Skontrolujeme to, keď ho privezú a potom tesne predtým ako telo ideme spáliť. Stal sa aj prípad, že k nám pozostalí telefonovali, aby sme dohliadli na to, či má nebožtík na sebe šperky. Nemal. Zamestnanci pohrebnej služby ich potom „neochotne“ začali vyťahovať z vlastného vrecka. Aj takí dokážu byť niektorí ľudia... Sú to hyeny v ľudskej koži.“
ZLO ROBIA IBA ŽIVÍ
V službe sa striedajú štyria paliči. Do skupiny nechcených povolaní, ako je správca cintorína či zriadenec na patológii, podvedome zaraďujeme aj paliča v krematóriu. „V noci sa u nás nespaľuje, ale vždy tu niekto musí byť,“ tvrdí Ondrej, ktorý za tie roky strach v sebe úspešne potlačil. „Okná tu majú kovové rámy a pri zmene teplôt pracujú. Aj prievan dokáže vylúdiť tie najdesivejšie zvuky. Ale mŕtvych sa určite nebojím. Tých sa báť netreba, zlo robia iba živí. Z času na čas sa tu potulujú rôzne indivíduá. Krematórium je totiž bokom od mesta. Už nám ukradli kvety, vence, ba dokonca aj hliníkové kľučky.“ Ľudská bezcharakternosť nepozná zábrany ani na takom pietnom mieste, akým je krematórium...
