Článok pokračuje pod video reklamou
Jedenásť obcí - jedenásť ihličnanov
Modro-červené delené pole a na ňom jedenásť strieborných ihličnatých stromov. To je erb Pohronskej Polhory. Stromy symbolizujú jedenásť obcí, z ktorých sa v osemnástom storočí z Oravy prisťahovali prví osadníci - za každú obec jeden strom. Červená a modrá farba poľa znázorňuje spätosť so slobodným kráľovským mestom Brezno, ktorého bola Polhora v tých dobách najmladšou osadou. Obecné znaky Oravskej a Pohronskej Polhory sú si veľmi podobné, ibaže Oravský má stromov šesť a pole je bielo-zelené. Mimochodom, viete že návrh obecného erbu vzišiel z hlavy súčastnej starostky, keď ešte študovala archívnictvo?
Za vznik môžu ďakovať zbojníkom
Jedným z hlavných dôvodov vzniku obce bol fakt, že územie medzi Breznom a Tisovcom bolo silno zalesnené a obchodníci zo Zvolenskej a Gemerskej župy, či Novohradu a Hontu, ktorí prechádzali týmto územím, sa stávali častým terčom zbojníkov. Lupičov tu boli v tých časoch plné lesy a na dlhej ceste medzi Breznom a Tisovcom bola v tom čase iba jediná zastávka - drevená krčma z roku 1726. Zástupcovia žúp sa na časté prepady sťažovali aj na Prešporskom sneme a žiadali, aby sa proti zbojníkom rázne zakročilo. Vyslané oddiely pandúrov na nich dlho nevedeli nájsť recept, až ich raz prepadli pred jedinou krčmou v okolí, kde veselo (a pri cigánskej muzike) popíjali... Kto nestihol ujsť, toho pandúri zastrelili. Prešporský snem nakoniec donútil mesto Brezno, aby na polceste medzi ním a Tisovcom založilo osadu. Písal sa rok 1786...
Polhorčania sú pôvodom Gorali
Novú osadu na požiadanie Oravskej župy (voľné sťahovanie nebolo vtedy povolené) osídlilo 52 rodín z jedenástich goralských osád. Medzi nimi bola napríklad poľská Lipnica, či Oravská Polhora (okr. Námestovo). Od nej je pravdepodobne odovodený názov dnešnej Pohronskej Polhory. Pôvodní obyvatelia, ktorí prišli na územie obce, sa zaoberali najmä poľnohospodárstvom, drevorubačstvom a povozníctvom.
Požiar, požiar a ešte raz požiar
Okrem trápenia so zbojníkmi doľahli na obyvateľov Polhory aj ďalšie pohromy - požiare. Začiatkom devätnásteho storočia padla tomuto živlu za obeť polovica domov a v roku 1873 ďalších dvadsať tri. Okrem požiaru sa v tom roku prehnala obcou aj cholera, ktorá si so sebou vzala 237 ľudských životov. Tretí veľký požiar ,,navštívil“ obec počas druhej svetovej vojny - 2. augusta 1942. Zničil viac ako 158 domov a veľa hospodárskych budov. Na pomoc postihnutým bola vyhlásená aj celoštátna zbierka. Časť obyvateľov sa po vzore svojich predkov po poslednej živelnej pohrome rozhodla pre opätovné presídlenie a v novembri toho istého roku zamierili na východné Slovensko. Neďaleko obce Ploské (okr. Prešov) založili tretiu - Novú Polhoru. Vzájomná spätosť medzi týmito tromi obcami sa zachováva podnes.
Najviac duší mali cez vojnu
Počet obyvateľov Pohronskej Polhory rástol postupne až do prvej svetovej vojny (1847 obyvateľov). V roku 1940 mala obec viac ako dvetisíc duší, no po spomínanom požiari v roku 1942 sa stopäťdesiat ľudí presťahovalo do Novej Polhory, ďalší zamierili za ,,lepším“ do Lúčky pri Kremnici a po roku 1950 si značná časť rodín postavila rodinné domy v susednej Michalovej. Dnes žije v Pohronskej Polhore 1720, či už priamych alebo nepriamych potomkov oravských Goralov. Mená (priezviská) Goralov, ktorí osídlili Polhoru v osemnástom storočí sa rokmi zmenili. U niektorých na nepoznanie, ale u väčšiny sa iba dlhé koncovky priezvisk (-ák) pomäkčili a skrátili (-iak). Z Vlčákovcov sa časom stali Vlčkovci, z Tyčákovcov Tyčiakovci, z Pinďakovcov Pindiakovci a zo Sročákovcov sa stali Srokovci...
Voľby tak trošku po polhorsky...
O tom, že voľby nie vždy dopadnú podľa želania väčšiny, sa mohli presvedčiť v roku 1896 aj samotní Polhorčania. Chudobou podporovaný barón Burian vo voľbách neuspel, naopak, po manipulácii s hlasmi sa z víťazstva vo voľbách tešili voliči vládnucej strany a ablegáta Albína Čakyho. Prvá potýčka s voličmi grófa Čakyho sa odohrala hneď po voľbách pred mestským hostincom v Brezne. Na hlavy Polhorčanov sa znieslo zopár skazených vajec. Tí maďarónom oplácali dlaždicami, ktorými povybíjali na hostinci všetky okná. Spravodlivému hnevu Polhorčanov na ceste domov ,,neušli“ ani budova lesnej správy v Michalovej, richtárov dom a ani poštový úrad. Privolaní žandári z Michalovej zatkli niekoľko chlapov, ale zburcovaným obyvateľom sa podarilo žandárov odzbrojiť a mládencov oslobodiť. Do Pohronskej Polhory ešte v tú noc prišla rota vojakov z Banskej Bystrice, bolo vyhlásené stanné právo. Na zastrašenie rebelov začali vojaci paľbu do vzduchu, ale ich ,,vzdušné“ strely vyhasili tri ľudské životy, viacerí boli ťažko zranení. Mnohí ďalší boli odsúdení k peňažitým trestom, väzeniu, alebo museli pred perzekúciami ujsť do Ameriky.
Krušné časy obecnej školy
Tak, ako v ostatných obciach, bola aj Polhore prvá škola drevená. Rok jej postavenia dnes nie je známy, ale prvým učiteľom bol v roku 1882 organista s platom 140 zlatiek, neskôr zvýšeným na 160 zlatiek. V škole, ktorá sa časom rozrástla na štyri triedy sa učilo iba po maďarsky. Na to, v podobe telesných trestov, doplácali najmä deti. Vedenie školy to vyriešilo tak, že pomaďarčená bola aj úvodná (materská) škola. V škole sa začalo učiť po slovensky až za prvej republiky. Paradoxne, samotné učiteľky po slovensky nevedeli a preto boli penzionované. Na ich miesta prišli učiteľky, ktoré jazyk ovládali a učitelia z Čiech. Ako je známe, Polhora priťahovala požiare ako magnet, a tak aj škola v decembri 1933 z veľkej časti zhorela. Okrem toho bolo v medzivojnovom období a počas druhej svetovej vojny vyučovanie často prerušované, školu totiž viackrát obsadili vojaci...
