Rodina bez detí je smutný pár

Počet manželských dvojíc, čo sa roky neúspešne snažia priviesť na svet potomstvo, narastá. Nie je to inak ani na Slovensku. Tradične plodný „vidiek“, akým je napríklad okres Brezno, sa pomaly ale isto priraďuje k oblastiam, kde je adopcia bežným javom.
František a jeho žena Silvia vstupovali do vzťahu s vyloženými kartami. Ešte ako slobodní vedeli, že nebudú mať vlastné deti. Po polročnej známosti si kúpili byt, nasťahovali sa doň a začali žiť na skúšku. Už samotný fakt, že investovali do štyroch izieb naznačuje, s akou predstavou vytvorili po dvoch rokoch oficiálny zväzok. Od samého začiatku však mali jasno: Do rodiny patria deti. Patrika si doniesli vo vankúši. Dnes je druhák. Keď povyrástol natoľko, že dokázal pochopiť rozdiely medzi skutočnými a adpotívnymi rodičmi, povedali mu pravdu. Nehrozí, že mu nastaví zrkadlo niekto, kto by ho tým ranil.
Patrik bol
„rýchlovka“
Keď ich z nemocnice oslovili, že majú bábätko, ktoré by si mohli vziať, neváhali ani minútu. Neskúmali aké má oči, vlasy, koho podobu mu budú hlavy nad kočiarikom pripisovať. O pár hodín ležal chlapček v novej posteli. „Prvé dni som sa ho bála napríklad okúpať. Zvykali sme si na jeho režim. Cez deň bol plačlivejší, v noci sa budil len keď bol hladný. Áno. Náš život sa od základu zmenil. Prišli detské choroby, nové povinnosti, škôlka, zápis do školy,“ spomína Silvia.
Syn je šikovný najmä v matematike. Ak niečo vysrstí, utieka sa k mame. Bytostne však visí na otcovi. Známa vec- chlapi držia s chlapmi - naznačuje s veľavýznamným úsmevom František.
Okolie, aj ľudia v paneláku, zobrali prípad Prilinských normálne. Po tom, čo si kto šušká, nepátrali. Rovnako uvažovali aj pred ďalším krokom. Brali sa s tým, že hoci to nepôjde prirodzenou cestou, deti mať budú. Rozhodne tiež nechceli, aby chlapec vyrastal sám. „Napokon dosť dlho nám už naznačoval, že by sme mu mali „ zariadiť“ sestričku,“ dopĺňa S. Prilinská.
Dievčatko
ako z reklamy
Keď im v detskom domove predložili fotografie, Patrik bez dlhého uvažovania ukázal na tmavovlasú Anetku. Po týždni povinného navykacieho pobytu v meste, vzdialenom niekoľko desiatok kilometrov od Brezna, sa už vracali štyria. Zatiaľ je malá u Prilinských v pestúnskej starostlivosti. Táto téma je pre manželov očividne citlivá. Biologická matka, ktorá má starosti sama so sebou, sa totiž dieťaťa zatiaľ nevzdala. Ono si za poldruha roka vytvorilo ku všetkým členom rodiny príslušný vzťah, ona ho za ten čas ani raz nenavštívila!
Prilinskí určite nepatria do miestnej smotánky. Nemajú auto, nechodia v značkových kabátoch, zato deťom už ukázali more. Anetka okamžite registruje. Beží k skrinke, vyberá z nej album fotografií a chvatom ukazuje: Pozri, tuto som pri mori!
A v jednom kuse šteboce. „Prišla k nám ako dvojročná, zdravá, fyzicky zdatná, ale nevedela ešte hovoriť. Lenže odkedy začala, už neprestala,“ usmieva sa pyšná mama.
Chlapec dostával od malička pozornosť a lásku. Na malej bolo vidno, že si to, obrazne povedané, musela vystáť v rade. Vyžaduje si niekoľkokrát denne objatia, bozky a sama ich rozdáva. „Myslím si, že Patrik istý čas trochu žiarlil, ale prešlo to. Nemusíme robiť medzi nimi sudcov a ak aj áno, stáva sa to zriedka. Máme sa radi,“ charakterizuje situáciu v rodine Silvia.