Rodičia stále veria, že sa ich syn nájde

Bolo im to hneď podozrivé, lebo niečo také nikdy nespravil a nič nenasvedčovalo ani tomu, žeby sa na odchod z domu pripravoval alebo mal vo svojom okolí nejaký konflikt...
V pondelok 4. decembra 2000, po skončení vyučovania, nastúpil 17-ročný študent banskobystrického Gymnázia na Tajovského ulici Martin Kollár do trolejbusu č.1 a odvtedy ho nikto zo známych nevidel. Keby všetko pokračovalo tak ako každý iný deň, trolejbusom sa mal odviezť na Námestie slobody, a tam prestúpiť na autobus do Šalkovej, kde s rodičmi Bronislavou a Ondrejom a o rok mladším bratom Michalom býval. Dodatočná kontrola údajov jeho čipovej karty však ukázala, že do autobusu už nenastúpil.
Odvtedy sa polícia i rodičia vydali po viacerých stopách, všetky sa však, žiaľ, ukázali ako falošné. Martin, ktorý by začiatkom apríla mal (alebo bude mať) už 22 rokov, nemal pri sebe peniaze ani pas. Napriek tomu sa objavili stopy aj v zahraničí a nielen v Európe. Pred viac ako tromi rokmi zaznamenali na turecko-iránskych hraniciach pohyb neznámej osoby s falošným pasom na meno nezvestného chlapca zo Šalkovej. Do pátrania sa zapojil Interpol. Zatiaľ márne.
Najväčšou záhadou zostáva chýbajúci motív. „Vždy chodil prvý domov, sadol si k teletextu alebo sa išiel previezť na bicykli. Neholdoval alkoholu ani drogám. Vo voľnom čase sa netáral po meste, v Šalkovej bol futbalovým brankárom, v škole s ním problémy tiež neboli,“ povedal nám niekoľko týždňov po zmiznutí syna jeho otec. Pani Bronislava aj po viac ako štyroch rokoch tvrdí, že v tomto smere sa nič nezmenilo.
„Stále nevidíme dôvod. Postupne sme sa skontaktovali s mnohými rodičmi z celého Slovenska, ktorí sa ocitli v podobnej situácii. V minulosti ich detí sa však vždy našla nejaká zámienka, ktorou sa dala nezvestnosť vysvetliť. Náš prípad sme prehodnocovali nespočetnekrát, ale vždy sme prišli k záveru, že nemá logiku,“ hovorí nešťastná matka, ktorá neprestáva veriť, že jej syn niekde žije.
„Najviac nás trápi, ak niekde je a potrebuje našu pomoc, že mu ju nemôžeme poskytnúť. Neviem či je dobré mať nádej, či nie, ale stále ju máme. Aj keby sme pripustili katastrofické scenáre, v každom prípade potrebujeme vedieť pravdu. Za každú cenu chceme vedieť čo sa stalo alebo čo sa deje. Najhoršia je stála neistota,“ tvrdí chlapcova matka a pri pohľade do rodinného albumu spomína na syna. „Bol už takmer dospelý človek, vo všetkom pripravený na život. Je to strašné...“
Skúsenosti, ktoré rodičia nezvestného gymnazistu získali pri pátraní po synovi, hodlajú využiť pri založení združenia ľudí s podobným osudom. Chcú tak pomôť aj tým, ktorí sa do podobnej nezávideniahodnej situácie dostanú niekedy v budúcnosti. Uvedomujú si, že najdôležitejšie sú prvé dni. A hoci od straty ich syna už prešli viac ako štyri roky, stále veria, že niekto si na niečo spomenie, alebo že niekoho hryzie svedomie.
„To by ho mohlo prinútiť, aby sa ozval. V kútiku duše počítame aj s tým, že aj keď si dával pozor na jazyk štyri roky, stále sa môže prerieknuť. Čas môže hrať aj pozitívnu úlohu,“ hovorí matka, ktorá stále dúfa, že svojho Maťka uvidí ešte živého.