Chlap do nečasu

Pred jednou z ošarpaných breznianskych brán stojí rovnako obitá stará škodovka. Za zadným sklom sa belie čiapka. Námornícka. Muž, ktorý práve vyšiel spoza volantu vyzerá, že by mohol patriť k nej. A je tak! Zajtra hodí do kufra tri kilá pečeného bôčika, pár kusov oblečenia a vydá sa tou „herkou“ do Chorvátska. Bude to pánska jazda. Čaká ho kamarát, štíhla Dafné a Jadran.
Jozef Slivka má sto robôt a raz toľko záujmov. Mnohým, čo existujú len aby žili, musí spôsobovať mindráky. Pracuje pre Horehronské múzeum ako reštaurátor. Rezbárči. Jazdí na krnohách, vybíja mosadzou široké opasky, hodinárči, chodí na stretnutia motorkárov-veteránov, no najradšej sa plaví. Odkedy si s kamarátmi kúpil jachtu, najmenej dva týždne trávi na mori. Vzťah k všetkému, čo tečie a vytvára vlny, ho drží od detstva. Najprv si zadovážil malú plachetničku, potom dvojplavákový katamarán, neskôr pretekársku „štyristodvadsiatku“ a nakoniec, za lacnejší groš, kúpil jachtu Dafné. Na poznámku, že tá posledná je asi z drahších „hračiek“, J. Slivka odpovedá: „Žena si zvykla. Syn tomu prepadol úplne. Dcéra si v šiestom mesiaci postavila surf. Ja mám jachtu, no keby som v tejto chvíli umrel, nemajú ma za čo pochovať.“ Potom hovorí o nočných plavbách. Tie sú údajne najkrajšie. „Na jeden zážitok nikdy nezabudnem. Striedali sme sa so synom. Na palube nikto, iba my dvaja. V ústach fajočka, dookola nič, len blednúca tma a more. A zrazu sa nad obzorom začala dvíhať veľká ohnivá guľa. Bol to okamih, pre ktorý sa oplatilo žiť,“ nadchýna sa dodnes.
Zažil aj búrky
Raz ho odfúklo pod Krétou. V takých situáciách sa údajne nedá robiť nič, len sledovať kurz, vlny, rýchlosť a plávať. Čím ďalej od brehu. Absolútna väčšina, 90 percent lodí, stroskotala na pobreží. J. Slivka si urobil kapitánske skúšky. Nezáleží, kto tvorí posádku. Nech je to syn, dcéra či traja kamaráti, slovo kapitána je sväté. Platia aj ďalšie zákony. Nemá sa napríklad meniť meno lode. Prináša to nešťastie. Na lodi sa neštrngá pohármi, nesmie sa ani pískať, lebo to odplaší vietor. V kajutách Dafné je primeraný komfort, v kuchynke sa normálne varí. Zatiaľ však šupinami veľmi nenatuchla. Ryby síce berú, ale sú mazané. Obhryzú akurát návnadu. „Človek žije tak, ako si to zariadi,“ hovorí o svojich vášniach J. Slivka. „Koľkí Slováci sa premotajú z roboty do krčmy, iní tam presedia celé mesiace a roky. V každom meste, v každej dedine. Dnes a denne. A pritom natŕčajú ruku. Nijaké záujmy. Mnohých som už volal, poď si to skúsiť. Najčastejšia odpoveď znie, nemám peniaze. Povedzte, čo je to za chlapa, ktorý nevie odložiť nabok dve tisícky a použiť ich pre vlastné potešenie?“
Slivka ich má, lebo neleňoší
Kríž na vrchole Ďumbiera je jeho dielo. Vytesal niekoľko nadrozmerných drevených sôch. Dve z nespočetného množstva skulptúr sú súčasťou známeho breznianskeho betlehema. Zreštauroval dva oltáre. Vyrobil niekoľko pltí a desiatky črpákov, každý iný. Zbiera šable. „Keď sme si kupovali so ženou nový televízor a boli už na svete diaľkové ovládače, časť peňazí som minul na jednu do zbierky. Povedal som, mne sa ťažiť nebude. Prepnem si program aj sám. Keď som sa však dvíhal z ležiacej polohy, manželka párkrát poznamenala: Vieš, kde máš ovládač? Visí ti na stene,“ poznamenáva J. Slivka.
O dnešnej televíznej ponuke a o kultúre vôbec hovorí: „Všetko je to úbohé. Hrával som v ochotníckom divadle. My sme sa na kostýmy a javiskovú výpravu skladali. Teraz sa herci najprv pýtajú, čo a za koľko. Futbalisti nevedia hrať, lebo nemajú peniaze. Nepáči sa mi ani súčasná politika. To sa jednoducho nedá obísť a nepočuť. Pritom sa ignorantsky správajú k ľuďom, ktorí ich dostali tam, kde sú. Ako zvykol pripomínať môj starý otec: Sprav chudáka pánom, bude ťa kopať do zadku. Z toho mi je smutno. Politik má byť zámožný a s plnou hlavou. Netrúfam si povedať v koľkých prípadoch platí aj to druhé!“